Tak dlho som navštevovala nemocnicu a videla mnoho chorých na rakovinu, ktorí ležali na izbe a do žíl im vtekala drahocenná kvapalina, ktorá im mala zachrániť život, že som prestala veriť. Veriť v to, že sa to už nikdy nezopakuje, že už nikdy neuvidím tvár svojej milovanej osoby, stiahnutú v krutom kŕči bolesti a ja sa budem len MODLIŤ, aby jej bolo lepšie. Krematórium som len prežila.
Podopierala som otca a dívala sa na príbuzných, ktorých sme roky nevideli. Vnímala som ich ako cudzích. Prišli sem vzdať poslednú úctu mŕtvej, ale neboli schopní urobiť tak, kým ešte žila. A teraz tu sedeli a mlčky sa nás štyroch dívali a niečo si potichu šepkali. „Je mi z nich zle. Nemôžem s nimi byť v jednej miestnosti. Musíš vydržať.“ Povedala som otcovi a podoprela ho, aby cítil, že tu som. Už nezáležalo na ničom. Všetky tie strašné týždne a mesiace plné obáv, strachu, úzkosti a plaču boli preč. Pristúpila ku mne krstná a pokúšala sa ma "zabaviť" rečami o tom, aká som silná a ako ma obdivuje za to, že som ani len slzu nevyronila. O čom to preboha rozpráva? Pozrela som sa jej do očí, ona však nezniesla môj pohľad a preniesla ho inam. Cíti sa vinná? Preblesklo mi hlavou. Neviem. Znela odpoveď. Všetky JEJ sestry okrem jednej, stali pri truhle a hlasito nariekali. Zabudli už na to, že si nespomenuli ani na JEJ narodeniny. Hnusilo sa mi to. Za tie roky nemali čas, prísť za NOU, navštíviť ju, alebo sa s ňou inak spojiť. ONA ich vždy prijala, keď ich stretla, keď im zavolala. Vždy som ju obdivovala za ten stoický pokoj a ľahkú dušu. Za to, že nebola schopná nenávidieť, ani zraňovať tých najbližších, hoci pri nej nestáli. Pred smrťou mi povedala: „Nechcem ich vidieť, ani jedného. Všetko je preč, vy ste rodina, ste spolu a len na tom mi záleží.“Chápala som, prečo to tak chcela a rešpektovala som jej želanie. Nerešpektovali ho však oni, jej súrodenci. Nechceli. Nechápali, prečo ich nechcela vidieť. Vyčítali nám, že sme im nedali vedieť, v akom je stave. Nerozumeli tomu. Bola prvá spomedzi nich, ktorá im ukázala, že život raz skončí každému z nás. Keby nebolo toho hlúpeho delenia majetku. Vždy pre nich boli dôležitejšie peniaze a len peniaze. Vedela som, že keď odtiaľto odídeme, nebude už žiadna rodina. Niekto ma poklepkal po pleci, natiahla sa ruka a podala mi vreckovku. Otcovi prišlo zle. Podala som mu vreckovku a sledovala ako mu stekajú slzy po tvári. Nebola som schopná nič cítiť. Vo vnútri som bola mŕtva a tak strašne prázdna. Pozerala som sa na truhlu, klesajúcu niekam dole a ďalej už nebolo NIČ. Slová kňaza ku mne doliehali len z diaľky. Rozprával o úžasnej žene, matke, ktorá chcela byť detskou lekárkou a mne prebleslo hlavou, že deti by ju milovali, tak ako ja. Andrea Bocelli. Panebože. Túto pieseň milovala. A dnes ju počujem naposledy. Prebrala som sa z myšlienok, niekto ma usilovne tlačil k východu. Obrad sa skončil a ja som sledovala ako kytice kvetov, ktoré milovala, presúvali k inej truhle."Poďte sem."To nás štyroch zavolal k sebe zriadenec krematória, aby nám dôstojne a s pietou vysvetlil, ako sa dostaneme k urne, ktorá zostane po NEJ.
Ubehlo niekoľko dní a ja som už len čakala. Manžel okolo mňa pobehoval a snažil sa mi vyhovieť, aby som sa cítila čo najpríjemnejšie. „Ste otvorená len na 2 cm. A už to trvá týždeň. Dieťatku sa zrejme nechce ísť von. V poriadku. Ak sa do utorka pôrod nerozbehne, v utorok nastúpite k nám na 8,00 ráno a pôrod Vám vyvoláme. Budete to mať za sebou“, : snažil sa ma upokojiť môj lekár. Ja som však vedela, že odteraz až do utorka nezažmúrim oka a budem počítať minúty.
