Dvere sa roztvoria a do izby vcupitajú dve malé nôžky. Tvárim sa, že spím. Na tvári pocítim tieň a dych. Mamáááá. Za mihalnicami tuším tmavé očka mojej dcérky. Tvár má určite natisnutú skoro na mojej a pozorne si ma prezerá úplne zblízka ako študent medicíny svoju prvú mŕtvolu. Mamáááá. Prstom mi tlačí na nos a čaká nejakú reakciu, ktorá neprichádza. Možno skúša, či ešte dýcham. Strašne sa mi chce smiať, ale silou vôle sa udržím a ďalej predstieram, že spím. „Miláčik, kde si? Nechaj mamku ešte chvíľu spať. Poď sem“. Malé telíčko sa pomaly zošuchne z postele zadočkom napred a buchot jej nožičiek po chodbe sa postupne vzďaľuje. Určite si už stihla stiahnuť ponožky z nôh. Napadne mi a v duchu sa pousmejem. Mám ešte chvíľu sama pre seba. Slnko ďalej láska moju tvár, ale ja ho intenzívne ignorujem a sústreďujem sa na sen, ktorý sa mi sníval. Je preč. Uletel. Vychutnávam si teda posledné minúty pred úplným prebudením. Mám čistú hlavu, v ktorej sa začínajú pomaly a neústupne rojiť myšlienky na nový deň. Dnes toho musím veľa stihnúť. Je víkend a všade bude plno ľudí. Postupne si volím priority a vyhodnocujem, čo spravím ako prvé a a v akej následnosti. Pripadám si ako počítač, ktorý priraďuje úlohám percentá a vyhodí mi výslednú tabuľku. „Miláčik, si už hore?“Hlas manžela preruší môj „vnútorný notebook“. Vždy ma prekvapí ako mi môj manžel prečíta myšlienky bez ohľadu na čas, priestor, či okolnosti. Aj po tej dobe stále cítim to zvláštne puto medzi nami. Ani roky mu nič neubrali na intenzite a to ma ukľudňuje. Nikdy predtým som nič podobné nezažila. Nechce sa mi odpovedať. Viem, že on odpoveď pozná. J Pomaly sa natiahnem, odhrniem paplón a posadím sa. Pozerám sa von oknom, za ktorým pulzuje život. Mamičky s deťmi už absolvujú prechádzky a detičky sa tešia aj z toho malého množstva snehu, ktorý napadol. Sane? To by ma asi nenapadlo, keďže Bratislave by nepomohlo ani umelé zasnežovanie z dela, ale našim deťúrencom je to jedno a môj otec ma aj tak už týždeň naháňa, zjavne dúfajúc, že sa Bratislava zmení na snežné pole, aby sme si prišli vziať tie naše červené, ktoré síce majú viac ako 15 rokov, ale stále sú funkčné. Pamätám si ako sme sa na nich vozili a niekoľko krát nás aj s otcom zhodili na svahu. Cvičná lúka na Kolibe bola na takéto aktivity ako stvorená. A keď sme sa pustili po snehu dole z kopca, už cestou naspäť a skoro sme nabúrali do stromu, bola som šťastná, že všetko dobre dopadlo. To boli spomienky. Obleje ma príjemný pocit minulosti a potichučky hladí dušu dieťaťa. A ide sa hore. Je najvyšší čas. Musím upratať, navariť, zabehnúť s malou nakúpiť a na niečo som zabudla. Jasné, na angličtine sme dostali za úlohu, napísať esej o vianočnom čase. Termín nástupu na kurz sa blíži a ja nemám ani písmenko. Nevadí, cez víkend to napravím, keď si spravím čas. Zasmejem sa a v duchu položím sama sebe otázku. Myslíš, že ho budeš pri malej mať? No neviem. Zaznie aj pochybovačná odpoveď.
Do izby vojde manžel a malá vyskočí na posteľ, poskakujúc po nej. „Poďme si urobiť poriadnu prechádzku, aspoň sa malá vybehá na vzduchu a potom sa pustíme do upratovania spolu, keď bude spať. Čo ty na to?“ Otáčam hlavu, na ústa mu vtlačím sladký bočkanec a s úsmevom na tvári a radosťou v duši sa šťastná presúvam do kúpeľne. No nie je ten život predsa len krásny?
