Mám priateľa, ktorý je rypák. Preto ho mám rád. Dokáže s neuveriteľne nevinnou a priamou úprimnosťou zaútočiť na všetky moje predstavy, kategórie, postoje, dogmy, hodnoty. Dokáže vidieť veci úplne opačne ako ja, má väčšinou iný názor na vec, z daných problémov vyvodí o 180 stupňov iné uzávery. V chvíľach môjho pesimizmu a trápenia sa nad ťažkými životnými situáciami sa on len nechápavo začuduje, takmer s pohoršením mi začne vysvetľovať jeho pohľad na vec, ktorý jasne vidí moje trápenia a pesimizmus ako veľké životné príležitosti s jasným východiskom. Aspoň v jeho svete to tak funguje. Má na vec úplne opačný názor. Dokáže načrtnúť perspektívu, ktorá by mi nikdy nenapadla. A ja tak objavujem nový svet, nové možnosti, a pritom s ním nie vždy súhlasím. Pretože o to tu nejde.
Obidvaja máme priateľa. Ten nie je rypák. Preto ho máme radi. Dokáže s neuveriteľným prehľadom vnímať veci politické, filozofické, historické, lingvistické. Teoretik, ktorý sa prehrýzol tonami kníh všetkého druhu, zorientoval sa v akadenických disciplínach, teóriach všetkého, malý génius. Dokáže vidieť veci ako ja, avšak vidí oveľa ďalej, so širším záberom, novými perspektívami, ktoré by mi nikdy nenapadli. Často s ním súhlasím. Aj keď je hlavne teoretik. V mojom ateliéri sa spolu sporadicky stretávame.
Naposledy sme viedli dlhú debatu na pokračovanie o semiotike. Pre rypáka to bola nová vec, ktorej moc neveril. Nerypák svojho času preštudoval o semiotike veľa zdrojov a vedel o nej rozprávať bez hraníc. Ja som z internetu stiahol úvod do semiotiky od D. Chandlera a páčilo sa mi to. Hustili sme do rypáka, ktorý pre vec zatiaľ nezískal potrebné nadšenie.
Rypák: „O čom to vlastne je?“
Nerypák: „Je to štúdium znakov.“
Rypák: „Semiotika je o vizuálnych znakoch?“ – sme výtvarníci, obidvaja, prirodzene predpokladal, že to bude o obrazoch.
Ja: „Nielen. Znak môže byť kresba, maľba, fotografia. Ako znak však môžeme zahrnúť aj slová, zvuky, reč tela, text.“
Rypák: „Tak s tým na mňa nechoď. Chcete zase pôsobyť excentricky.“ – tu chcel tému ukončiť. Nemá rád lacné teórie.
Ja: „Neblbni. Znaky, symboly, to predsa všetko existuje. Semiotika študuje úlohu znakov ako súčasť sociálneho života. Skúma ich povahu a zákony, ktoré im vládnu.“
Rypák: „No a?“
Nerypák: „Pozri, svojím spôsobom môžeme považovať celkové usporiadanie znakových systémov za rôzne druhy jazykov. Je to komunikácia, prostredníctvom znakov sa dorozumievame, vysielame a prijímame informácie. Semiotika skúma využitie znakov v špecifických sociálnych situáciách.“
Rypák: „Pomalšie, chlapci, pomalšie. Ak tomu dobre rozumiem, semiotika sa zaoberá všetkým, čo môžeme pokladať za znak?“
„Áno. Semiotika sa nesústreďuje iba na to, čo považujeme za znak v každodennom živote, ale na čokoľvek, čo symbolizuje niečo iné. Znak môže mať formu slova, obrazu, zvuku, gesta, objektu. Semiotika reprezentuje štúdiá v literatúre, umení, antropológii, masmédiách. Nezaoberá sa len úmyselnou komunikáciou, ale s čímkoľvek vo svete, čomu pripisujeme nejaký význam.“
Rypák: „Znak je teda niečo, čo sa pre niekoho vzťahuje k niečomu ako symbol alebo to pre neho je ako symbol niečoho.“
Ja: „Presne. Znak má svoj význam, a semiotika tiež skúma, ako tento význam vzniká. Zameriava sa nielen na komunikáciu, ale aj na konštrukciu a udržiavanie reality. Inými slovami, nie čo znaky znamenajú, ale ako znaky znamenajú."
Nerypák: „Vieš, semiotika sa často používa v analýze textu. Avšak text môže existovať v akomkoľvek médiu a môže byť verbálny, neverbálny, alebo aj taký aj taký. Text sa totiž vzťahuje k správe, ktorá je nejakým spôsobom zaznamenaná (písmo, audio či video záznam), takže je fyzicky nezávislá od svojho odosielateľa či prijímateľa. Text je asambláž znakov (slov, obrazov, zvukov či giest) vytvorená a interpretovaná vo vzťahu ku konvenciám spájaným so žánrom a konkrétnym médiom komunikácie.“
Rypák: „Dosť. Nudíte ma. Nie je to len taká umelo vytvorená veda kôli vede? Aký to má všetko zmysel? Načo vôbec semiotiku potrebujem? Prečo je dôležitá?"
Ja: „Hlavne preto, lebo nám môže pomôcť nepovažovať „realitu“ za samozrejmú ako niečo, čo má čisto objektívnu existenciu, nezávislú na ľudskej interpretácii. Učí nás, že realita je systém znakov, ktoré sme vytvorili my. Štúdium semiotiky nám môže pomôcť viac si uvedomiť realitu ako konštrukciu, ako niečo, čo je vytvorené — a úlohy, ktoré pri jej konštrukcii hráme my a ostatní ľudia. Pomáha nám uvedomiť si, že informácia alebo význam nie sú obsiahnuté vo svete či knihách, počítačoch či audio – vizuálnych médiách.“
Rypák: „Počkaj počkaj, nestíham. Chceš povedať, že význam ako taký a realita ako taká neexistujú?“ – v očiach zdesenie.
Ja: „Chcem povedať, že význam nám nie je odovzdaný, sprostredkovaný — vytvárame ho my sami podľa komplexnej súhry kódov či konvencií, ktoré si zvyčajne neuvedomujeme. To, že si tieto kódy začneme uvedomovať, je fascinujúce a intelektuálne posilňujúce. Zo semiotiky sa učíme, že žijeme vo svete znakov a nemáme možnosť čokoľvek porozumieť inak, než prostredníctvom znakov a kódov, do ktorých sú usporiadané. Štúdiom semiotiky si začneme uvedomovať, že tieto znaky a kódy sú normálne transparentné a maskujú našu úlohu ich čítať. Pretože žijeme vo svete, v ktorom je čoraz viac vizuálnych kódov, musíme sa naučiť, že aj tie najrealistickejšie znaky nie sú tým, čím sa zdajú byť. Odhaľovaním kódov, prostredníctvom ktorých sú znaky interpretované môžeme vykonať hodnotnú semiotickú činnosť denaturalizovania znakov. Pri definovaní reality (alebo skutočného stavu veci) znaky slúžia ideologickým funkciám. Dekonštrukcia reality znakov môže odhaliť, čia realita je privilegovaná a čia je potlačená. Štúdium znakov je vlastne štúdiom konštrukcie a udržiavania reality. Odmietnutie takéhoto štúdia znamená prenechať iným pod kontrolou svet významov, ktorý obývame.“
Rypák: „Mám dosť. Vykašlime sa na to. Zajtra musím zavčasu vstávať.“
A tak sme sa rozišli.
