V histórii vznikli dve veľké tradície: severná a južná. Severná, prekvitajúca hlavne vo Flámsku, bola zameraná na lavírovanú kresbu pierkom a tušom či bistrom. V protiklade k tomu južná tradícia, prameniaca z Talianska, vychádzala z kresby uhľom, rudkou a kriedami. Majstri obidvoch tradícií samozrejme prenikali aj do tajov tej druhej školy, čoho príkladom sú Leonardove perokresby a Rubensove kresby rudkou.
V Londýne som raz videl výstavu kresieb, kde bola vystavená Rubensova štúdia Michelangelovho Stvorenia človeka, všetkým dobre známy detail Božieho prsta, ktorý sa takmer dotýka Adamovho prsta. Kresba rudkou, formát na šírku niečo cez 10 cm. V ňom obidve postavy, znázornené jemnými, tenkými ale pevnými ťahmi. Dodnes mám pred očami Adamov prst a Boží prst, ruky nakreslené akoby na jeden ťah, takmer v miniatúrnej veľkosti, linka o hrúbke vlasu, stupňovaná čo do sily a kontrastu, švihnutie bičom, výbuch atómovej bomby. Dokonalá anatómia vyvolávajúca ilúziu života — niekoľkými linkami s nie veľmi tieňovanými plochami. Stál som pred tou kresbou asi hodinu.
A pochopil som, že majstrovsky zvládnutá kresba neveľkých rozmerov dokáže obsiahnuť niekoľkometrový formát fresky či olejomaľby. Na to už dnes vo svojej tvorbe málokto spolieha. Pretože, nie je kresliť ako kresliť. To čaro kresby vôbec nespočíva v dokonalom znázornení a reprodukovaní videného. Obrovská energia obsiahnutá v niekoľkých ťahoch ceruzkou nie je vec náhodná. Majster ju získava po dlhých desaťročiach tvrdej dennodennej práce.
Žiaľ, nemám reprodukciu spomínanej Rubensovej kresby, ale mám iné. Na začiatok, ako vždy, Rembrandt. Dlhé roky vytváral rozmerné, ťažké plátna, na ktoré nanášal kilá farieb. V protiklade k tomu sa – zvlášť v staršom veku – venoval i lavírovanej kresbe bistrom a tušom. Jemné, jednoduché námety sveta, ktorý ho obklopoval. Poézia vytvorená niekoľkými ťahmi štetca a pierka. Všimnite si, ako zredukoval svoje vyjadrovacie prostriedky pri znázornení muža, sediaceho na lavičke v ľavej časti druhého obrázka. Len niekoľkými čiarami navyše obdaril muža, sediaceho na zemi oproti.
Kresba talianskej krajiny z ruky mnícha Fra Bartolomea je ukážkou typickej talianskej kresby. Vie sa o ňom málo.
Rovnako lavírovaná štúdia G. D. Tiepola je vzácnosť, ktorá sa nedá vidieť každý deň. Prezrádza postup budovania kompozície i svetelnej výstavby obrazu.
Claude Lorrain je známy svojimi krajinomaľbami a farebnou perspektívou. Je podľa neho pomenované Lorrainovo zrkadlo. K svojim olejomaľbám pripravoval starostlivo prevedené štúdie bistrom či tušom, niekedy zvýraznené belobou. Väčšinou na tmavších — šedých, modrých či hnedých papieroch. Sú to dokončené diela, často mám pocit, že nepotrebujú ďalšiu realizáciu v olejomaľbe. Ako keby tým niečo stratili, ale to je vec názoru. Ak niekedy budete mať príležitosť pozrieť si výstavu jeho lavírovaných perokresieb, určite si ju nenechajte ujsť!
Štúdia z ruky J. L. Davida. Príležitosť nahliadnuť do mechanizmu, ktorý nie je ľahko pozorovateľný v jeho olejomaľbách. Má svoje čaro.
Zmena v podobe kresby rudkou od Fragonarda. Ako vzor slúžil mladému Renoirovi, ktorý bol jeho štýlom maľby fascinovaný.
Čo dokáže ceruzka v ruke majstra Ingresa? Jeho kresby sú pomerne prístupné, ale neodpustil som si jednu ukážku. Určite pochopíte, prečo.
Na záver ukážka Raffaelovej kresby. Florencia bola na kresbu obzvlášť zaťažená. Tam majstrovské umenie kresby dosiahlo i svoju vrcholnú podobu. Michelangelo absolútne ignoroval maliarov, ktorí kresbe nevenovali veľa času a nedosahovali určitú úroveň. S opovrhnutím pristupoval k benátskym majstrom, kde precízna kresba nehrala kľúčovú úlohu. Až na staré kolená vraj s miernou pochvalou ohodnotil Tizianove maľby. Je známy jeho názor, že stačí perfektne nakresliť námet v linke a potom sa na obraz vymočiť, zvyšok sa urobí sám.
