Jeden kamarát to zhrnul slovami: Reality show sú falošné perly, ktoré sa hádžu pravým sviniam. A ja začínam snívať o antitelevízorovej revolúcii.
Podobne sníval Jack Kerouac so svojimi priateľmi o svete plnom tulákov s ruksakmi na chrbte, ktorí odmietajú súhlasiť s všeobecnou požiadavkou, aby spotrebovávali všetko, čo sa vyrobí. Dobre vedeli, čo myslel Whitman vetou „Hlavu hore, otroci, naplňte hrôzou cudzích despotov!“ Mali predstavu o parádnej ruksakovej revolúcii tisícov mladých Američanov, ktorí sa budú po Amerike túlať s batohmi na chrbte, budú sa chodiť do hôr modliť, rozosmievať deti a tešiť starých ľudí, všetci budú blázni do zenu, ktorí všetko investujú do písania básní, ktoré sa im z ničoho nič, len tak objavia v hlave, ktorí sú okrem toho láskaví a ktorí ponúkajú víziu večnej slobody pre všetky živé bytosti.
Snívali o generácii mladých Američanov, ktorí odmietnu túto výsadu konzumovať všetky tie ľadničky, televízory, autá, tukové oleje na vlasy, deodoranty a všetky tie hovadiny, ktoré nakoniec aj tak nájdete po pár dňoch v odpadkovom koši. Snívali o generácii, ktorá si uvedomí, že je uväznená v systéme pozostávajúceho z práce, výroby, spotreby, práce, výroby, spotreby a odhodlane raz a navždy povie tomuto systému svoje NIE!
Aj my sme v našom rozhovore prišli na to, že boj napríklad proti pornografii je márny. Jediné možné riešenie, ktoré pornografiu odstaví, je skutočný nezáujem, pretože pokiaľ je záujem, vždy bude existovať ponuka. A tak je to aj so súčasnou televíznou kultúrou. Darmo píšeme články, vysmievame sa, odsudzujeme. Reality show prekvitá, rozpína sa, televízny program je úbohý – pretože pokiaľ je záujem, bude aj ponuka.
Začali sme snívať o generácii mladých Slovákov (a nielen), ktorí vyhodia televízor zo svojho bytu na smetisko, začnú sa po večeroch stretávať so svojimi rodinami, priateľmi, budú si rozprávať príbehy, ukazovať svoje výtvory, zdieľať svoje vízie, hrať sa so svojimi deťmi, žiť tvorivo – jednoducho vytvoria novú kultúrnu komunitu, ktorá je založená na vzťahu človeka s človekom a nie na vzťahu človeka s televíznym programom.
Ja som túto televízorovú revolúciu zahájil už pred trinástimi rokmi – rozhodol som sa televízor nikdy nekúpiť a svojho rozhodnutia sa stále držím. Inšpiroval ma k tomu kedysi John Lennon, ktorý vo filme Help na lákavú ponuku zlata a zábavy odpovedal: „Vďaka, mám harmoniku a gitaru“.
