Nie je jednoduché stanoviť jednotnú definínciu. Existuje množstvo teórií, pseudo teórií, názorov, postojov. Mnohokrát sú v ostrom protiklade a navzájom na seba útočia. Pohľadajme hlboko v histórii. Jeden z najpôvodnejších zdrojov na túto tému hovorí:
ALL men by nature desire to know. An indication of this is the delight we take in our senses; for even apart from their usefulness they are loved for themselves; and above all others the sense of sight. For not only with a view to action, but even when we are not going to do anything, we prefer seeing (one might say) to everything else. The reason is that this, most of all the senses, makes us know and brings to light many differences between things. Aristoteles, Metafyzika, 350 p.n.l. str.1
Z Aristotelových slov sa dozvedáme, prečo vizuálne umenie v živote človeka je a prečo nie je možné ho natrvalo odstrániť ani nahradiť niečím iným. Umenie nie je pre človeka rozmar či nadbytočný luxus, ale nevyhnutnosť. Zrak je bránou k potešeniu i poznávaniu a vizuálne umenie preto úzko súvisí s vedou – umenie je zároveň forma vedenia. Človek si hľadá a vytvára svoje miesto vo vesmíri, hľadá pravdu v medziach určitého poriadku. Prostredníctvom vedy sa pokúša zorientovať v prírode a v priestore. Odhaľuje pravdu o svete, v ktorom žije. Podľa P. Johnsona „vizuálne umenie je súčasťou snahy človeka po orientácii vo svete priestoru”. (Nepriatelia spoločnosti, str. 196)
Prebudenie umenia v 15. storočí bolo úzko prepojené s rozvojom vedy. Byť umelec znamenalo vedieť. Tu niekde si človek znova začal uvedomovať naliehavosť odhaliť pravdu o svete, v ktorom žije, spoznať ho po všetkých jeho stránkach a usporiadať všetky poznatky a objavy do systémov, ktoré mu umožnia sa v tomto svete bezpečne a pohodlne orientovať, z tohoto bodu človek začal vnímať a formovať nový sociálny poriadok.Vizuálne umenie bolo postavené na súradnicovom systéme perspektívy a zobrazovaní vecí podľa jej zákonov a pravidiel. Jej objavením získal umelec , ale aj divák pevný bod v orientácii nielen v iluzórnom priestore obrazu, ale aj v priestore skutočného sveta. Hodnota umeleckého diela sa v prvom rade odvíjala od schopnosti umelca vytvoriť vizuálny obraz definovaný podľa princípov perspektívy.
V renesancii vznikali prvé definície umenia, krásy, ktoré si zachovali svoju platnosť až do príchodu 20 storočia, kedy nastal prudký obrat. Spočíval v odstránení perspektívy ako základného kameňa vizuálneho umenia. Vznikli nové definície umenia a krásy, ktoré však nevychádzali z úsilia zorientovať sa vo svete priestoru, nevychádzali z túžby poznávať a vedieť. Figuratívne umenie zostalo zatienené objavom abstraktného umenia. Abstraktné umenie je fenomén, ku ktorému je stále ťažké zaujať jednoznačný postoj, avšak jeho príchod určite spôsobil zotretie rozdielu medzi umelcom a diletantom, medzi umeleckým dielom a obyčajným strojovým výrobkom. Serióznosť mnohých abstraktných umelcov a ich diela je diskutabilná, ich hodnota sa často odvíja od postoja médií a verejnej mienky. Pozitívny ohlas v médiách vyvolá pozitívnu verejnú mienku a dielo tak nadobúda na hodnote. Divák často viac dôveruje názoru prezentovanému v médiách než svojmu vlastnému úsudku.
Médiá sú však účelovo manipulované k tvorbe pozitívnej (alebo negatívnej) verejnej mienky na dielo, umelca, a nám neostáva iné než opatrne prehodnotiť základné otázky, týkajúce sa umenia, ktorými som začal. Skrátka, vizuálne umenie dnes pripomína chaos, kde je nejeden umelec dezorientovaný rovnako ako divák. Tým však netvrdím, že abstrakcia nie je umenie. Naopak, myslím si, že ak je abstraktné umenie serióznym umením, musia existovať jasné kritériá, podľa ktorých je možné odlíšiť skutočného umelca od diletanta. Musí predsa existovať jasná hranica, ktorá oddeľuje majstrovské dielo od prázdnej bubliny. Čo teda umenie je a čo umenie nie je?
E. Gombrich tvrdí, že neexistuje umenie s veľkým U, sú len ľudia, ktorí tvoria. Umenie s veľkým U je konvencia, meniaca sa tak, ako plynie čas a ako si nové generácie vytvárajú nové konvencie podľa nových pravidiel. Navyše, je to často produkt aktivít pseudointelektuálnych a pseudovedeckých hnutí. Väčšina ľudí pokladá za umenie schopnosť realisticky zobraziť nejakú vec z reálneho sveta. Miera veľkosti umenia je priamoúmerná schopnosti zobraziť danú vec čo možno najrealistickejšie. Picassov kubistický obraz zobrazujúci napr. zátišie je preto takýmito ľuďmi zavrhovaný a hodnotený ako nepodarok, čarbanica – v porovnaní napr. s Chardinovým zátiším. Ako podotýka Gombrich, paradoxne práve títo ľudia hodnotiaci umenie podľa miery realizmu v obraze s absolútnym sebavedomím za umenie označia aj Disneyho Mikymausa, napriek tomu, že Mikymaus v žiadnom prípade nie je realistickým zobrazením myši. Myš vypadá úplne inak a napriek tomu je Mikymaus považovaný za umelecké dielo.
Starí gréci a rimania nikdy neprekročili hranicu oddeľujúcu realistické zobrazovanie od abstraktného umenia. Hmota bola ich slobodou a zároveň obmedzením. Rozdiel však je vo vnímaní umenia medzi Východom a Západom. Existuje jeden text zo starovekej číny, v ktorom majster vysvetľuje svojmu žiakovi, čím sa má riadiť pri zobrazovaní sveta: „Ak chceš namaľovať horu, musíš vnímať a zachytiť jej energiu (CHI) a tú zobraziť vo svojom diele.” Pre čínskeho výtvarníka nebolo dôležité vytvoriť zrkadlové zobrazenie sveta, ale zachytiť základnú energiu vecí, ktorou sú tvorené, ich podstatu – a to je diametrálne odlišné vnímanie zobrazovania vecí než v západnej tradícii umenia.
Ako asi čitateľ očakáva, na záver by som mal postaviť definíciu, ku ktorej článok mieri. Čo je umenie? Dovolím si však otázku nechať nezodpovedanú – sčasti preto, aby som mal priestor pre pokračovanie, sčasti zo zvedavosti, koľko definícií sa ku mne dostane ako odozva na článok.
