Komisia dôkladne, pod zväčšovacím sklom skúmala jej prácu. Nemecká krajinka z 18. storočia, zreštaurovaná s precíznosťou génia. Magdina práca si vyslúžila výraznú pochvalu od všetkých prítomných.
„Dobre, výborne. Raz z vás bude výborný reštaurátor, pani Magda... Och, Ježiš Mária!“
„Čo sa stalo?“ – Magda.
„Kde je poľovník?!!!“
„Kto? Prepáčte???“ – Magda.
„Poľovník!“
„Áááá, poľovník... úprimne povedané, pani profesorka, ten poľovník sa maliarovi – umelcovi, nepodaril. Prosím, pozrite sa. Paradoxne je krajinka bez poľovníka plnšia, prestala byť takým lacným bavorským landšaftom.“ – bráni sa Magda.
„Lacným??? To bol obraz z 18. storočia. Vlastníctvo Národného múzea!“
„Aha, no ak ste k tomu poľovníkovi tak pripútaní, môžem vám ho na obraz zase domaľovať.“ – Magda skúša prímerie.
„Ste si vedomá, čo práve hovoríte?“
„Viem, prehnala som to...“ – Magda rezignuje.
Scéna z poľského filmu Vinci však má aj svoje skutočné varianty. Napríklad mucha, ktorá chýba na oltárnom obraze Ružencová slávnosť od Albrechta Dürera. Namaľoval ho počas svojho druhého pobytu v Benátkach. Svojim talianskym súčasníkom chcel dokázať, že je hodný ich uznania, o ktoré sa dovtedy márne uchádzal. Excelentne spracovaným obrazom potvrdil, že vie maľovať rovnako dobre ako oni.
Svoje majstrovstvo sa snažil dokázať aj nečakaným detailom. Bola to mucha sediaca na kolene Madony, namaľovaná tak, ako by sedela na doske obrazu. Divák mal mať dojem, že sa díva na skutočný hmyz, ktorý práve priletel a sadol na obraz. A túto muchu už dnes na obraze nenájdete. V 19. storočí bol obraz reštaurovaný Johannom Grussom, ktorý domaľoval poškodené miesta. Určite jednal vo svojej najlepšej viere obraz vylepšiť a niektoré časti radikálne prepracoval. Tvár Madony, Ježiška a kľačiaceho pápeža sú tak ukážkou jeho majstrovstva. A z obrazu tiež odletela spomínaná mucha.
Ďalším, dosť kontroverzným prípadom je obraz Veľvyslanci od Hansa Holbeina mladšieho. J. de Dinteville a jeho priateľ diplomat G. de Selve zobrazení v životnej veľkosti v ňom stoja opierajúc sa o policu s predmetmi, ktoré súvisia s vedeckým poznaním. V spodnej časti je anamorficky deformované spodobenie lebky. National Gallery v Londýne, vlastník obrazu, sa ho rozhodla reštaurovať. Po trojročnom reštaurátorskom programe v r. 1997 bol opäť vystavený na samostatnej výstave nesúcej názov „Making and Meaning“. Tím reštaurátorov, historikov a vedcov pri svojej práci urobil o obraze nové objavy a tie prezentovali knižne i prakticky.
Najväčším trhákom malo byť odhalenie zorného bodu a uhla, z ktorého možno anamorficky deformovanú lebku pozorovať v správnom zobrazení. Hlavný reštaurátor Martin Wyld tvrdil, že lebka svoj normálny tvar nadobudne iba z neprirodzene umiestneného bodu nachádzajúceho sa približne 2 m vpravo od okraja obrazu a v úrovni očí veľvyslancov. A tu sa všetko začína zamotávať.
Michael Daley, ilustrátor a riaditeľ ArtWatch UK, (organizácia usilujúca o ochranu umeleckých diel) použil svoj odborný posudok kresliara a napadol galériu tvrdením, že reštaurátori nepochopili zákony perspektívy. Nepochopili lebku a jej význam a v evidentnej nevedomosti o Holbeinovej metóde zmenili jej tvar. Podľa Daleya deformovaná a predĺžená lebka sa správne zobrazí na zrkadlovom valci umiestnenom pred obrazom v pravom uhle k horizontálnej osi obrazu. Holbeinovu najlepšiu maľbu tak považuje za zničenú.
Zorný bod umiestnený extrémne vpravo podľa Daleya nikdy nenavrhol Holbein. „Kvôli zrozumiteľnosti zmenili proporcie čeľuste, ktorá teraz oveľa viac vyčnieva. Urobili hroznú chybu“ – tvrdí Daley a dodáva, že v skutočnosti veľké opravy potrebné neboli, a už vôbec nie premaľovávanie častí obrazu. Navyše zorný bod umiestnený ďaleko vpravo nenapráva perspektívu, lebečná časť zostáva groteskne roztiahnutá.
Tieto názory už dávnejšie zastávali John Sharp, profesor umenia a perspektívy a Edgar R. Samuel, optik, ktorý na tento fakt upozorňoval už v r. 1963. David Lee, šéfredaktor časopisu Art Review o Daleyovej štúdii povedal: „Som naozaj ohúrený. Dostal ich. Bez najmenších pochybností dokázal, že lebka nebola nikdy namaľovaná s úmyslom pozerať sa na ňu sprava. Vypadá to tak, že National Gallery obraz zničila“. Napriek tomu reštaurátor Martin Wyld trvá na svojom názore.
A aby toho nebolo málo, v r. 2002 Michael Daley na National Gallery zaútočil znovu. Kvôli tomu istému obrazu. Získal dôkazy na fotografiách, vytvorených pred reštaurovaním, obviňujúce z premaľovania niektorých častí. Po reštaurovaní zmizol z povrchu lutny znak Váh a bola zmenená struna pripevnaná k vrchnej časti lutny.
