Je to opačný postup k zaužívanej tradícii vytvárania a rozvíjania schém, ktorým si umelci v priebehu storočí vytvárali svoj slovník. Na projekcii je najzaujímavejší pokus použiť náhodné tvary pre východiskové body umelcovho slovníka. Atramentový fľak sa stáva súperom knihy predlôh, ktoré kedysi vytvárali majstri pre svojich žiakov.
Alexander Cozens ako prvý vytvoril podivnú knihu predlôh „A new method of assisting the invention in drawing original compositions of landscape“. Predstavuje v nej metódu, ktorú nazval „fľakovanie“ — je to používanie náhodných atramentových fľakov, ktoré snaživému výtvarníkovi naznačí motív krajiny. Svojho času si táto metóda vyslúžila nemálo posmechu. V skutočnosti však táto metóda znamenla výzvu tradičnej výuke umenia.
Pre Cozensa boli fľaky metódou naznačovania krajinárskych motívov. To, čo jeho žiaci videli a chceli vidieť, boli obrazy krajiny. Boli to ľudia 18. storočia, ktorí obdivovali Lorrainove skice, a práve tie sa pre nich stali štandardom ideálov malebnosti a tým sa chceli vyrovnať. Do atramentových škvŕn sa dala premietnuť reč foriem a oni si priali nové kombinácie a variácie týchto ideí.
Hoogstraeten, holandský autor 17. storočia, zdieľa anekdotu o troch holandských krajinároch, ktorí sa stavili, kto z nich namaľuje krajinu v najkratšom čase. Jeden z nich, Knipbergen, načrtol svoj motív „ako pohotový pisár“. Avšak Jan van Goyen postupoval úplne inak. Rozotrel si na plátne farbu – niekde svetlú a inde zase tmavú – až vypadalo ako pruhovaný achát, a potom, „bez veľkej námahy“ sa mu náhle vynoril z chaosu farieb nový obraz. Vyhral však Perselles, ktorý nechal uplynúť dlhé hodiny bez toho, aby sa dotkol štetcom plátna. Dokončil obraz v duchu a potom ho v krátkej chvíli namaľoval.
Hodnotu projekcie objavili krajinári v rôznych častiach sveta úplne nezávisle na sebe. Najzaujímavejšia paralela prichádza z Číny. Sung-Ti, maliar žijúci v 11. storočí, vraj kritizoval krajiny Chen Yungchiha takto:„Technika je veľmi dobrá, ale chýba jej prirodzený účinok. Mal by ste si vybrať starú zrúcanú stenu a hodiť na ňu kus bieleho hodvábu. Potom by ste sa mal na to plátno dívať každé ráno a každý večer, až by ste videl cez hodváb zrúcaninu, jej výstupky, rovné plochy, kľukatiny a pukliny, ktoré si všetky uchováte v hlave a zachytíte pevne okom. Z vyvýšenin si urobíte hory, z priehlbín rokliny, z puklín rieky, zo svetlejších častí svoje najbližšie body, z tmavších častí vzdialené. Vstrebajte to všetko do seba a čoskoro uvidíte vtákov, rastliny, stromy a všetko, čo medzi nimi poletuje a čo sa pohybuje. Až potom ovládnete majstrovsky štetec podľa svojej fantázie a výsledok bude ako stvorený nebesami a nie človekom. Chenovi sa otvorili oči a od tej doby sa jeho štýl zlepšil.“
Podobne Leonardo da Vinci hovorí o svojej metóde, ako „urýchliť ducha invencie“: „Mali by ste sa dívať na isté steny, ktoré majú vlhké škvrny, alebo na kamene nerovnakej farby. Ak máte vymyslieť nejaké pozadie, uvidíte v nich podobu božských krajín, ozdobených horami, zrúcaninami, skaliskami, lesmi, veľkými pláňami, kopcami a údoliami vo veľkom množstve, potom tam uvidíte boje a zvláštne postavy vo vzrušených akciách, výrazy tvárí a odevy a nekonečné množstvo vecí, ktoré budete schopní zredukovať na ich úplné a správne tvary.“
Leonardo tiež v iných pasážach Traktátu o maliarstve preberá moc „zmätených tvarov“, ako sú mraky či bahnitá voda, ktoré podnecujú myseľ k invenciám. Dokonca radí umelcovi, aby sa vystríhal tradičnej metóde dôkladnej kresby, pretože rýchla a neporiadna skica dokáže umelcovi naznačiť nové možnosti.
Z tohoto hľadiska naozaj záleží menej na tom, či pôvodný tvar, do ktorého umelec premieta svoje zobrazenia, stvoril človek alebo či ho umelec iba našiel. Je dôležitejšie, čo z neho dokáže urobiť. V Leonardovom traktáte nachádzame fascinujúci ohlas rozhovoru, ktorý mohol mať s Botticellim o tom, že umelec musí byť univerzálny a musí poznať štruktúru všetkých vecí, ktoré by snáď mal začleniť do svojho obrazu. „Náš Botticelli tvrdil, že také štúdium je zbytočné, pretože keď sa huba nasiaknutá farbou iba hodí na stenu, zanechá na nej škvrnu, v ktorej je možné vidieť krásnu krajinu“. Je pravda, hovorí Leonardo, že v takej škvrne je možné vidieť „čokoľvek, čo by ste v nej chceli nájsť“. Ale aj keď vám poskytuje invencie, neučí vás, ako dokončiť detaily. „A tento maliar,“ končí Leonardo, „robil tie najhnusnejšie krajiny.“
