Dnes sa do témy zahryznem z iného konca – aký je jeho účel? Môže sa nám zdať, že je to o tom istom. Je i nie je. Grécki filozofi nazvali umenie „napodobňovaním prírody.“ Ich pokračovatelia sa usilovali túto definíciu potvrdiť, vyvrátiť či upresniť. Prešlo pár tisícročí a dnešný umelec si je istý, že napodobňovanie sa ho viac netýka. Ale — je to naozaj nový začiatok? Mali Gréci v definícii umenia pravdu?
Ich vlastná mytológia hovorí niečo úplne iné. Hovorí o pradávnej funkcii umenia, ktorá nenabádala umelca vytvoriť „podobnosť“, ale popasovať sa so samotným stvorením. To je podstata príbehu o Pigmalionovi, sochárovi, ktorý s túžbou vytvoriť ženu podľa svojho srdca - vytvoril sochu, do ktorej sa zamiloval. Modlil sa k Venuši, aby ho obdarila nevestou, vymodelovanou podľa jeho predstavy a bohyňa premenila studenú sochu na živé telo.
Umenie, tak ako ho poznáme my, by neexistovalo bez túžob, tajných nádejí a obáv, ktoré sprevádzajú akt stvorenia – ktoré sú obsiahnuté v tomto mýte. Umelec tvorí, ale chvíľa dokonalého šťastia je nedosiahnuteľná. Čím je bližšie k dokončeniu svojho diela, tým viac si uvedomuje, že maľuje „len obraz.“ Najväčšie sklamanie prichádza s posledným ťahom štetca. Do tejto chvíle totiž dúfal, že obraz ožije! Vasari vyrozprával jeden príbeh, ako sa Donatello pri práci na soche Lo Zuccone v jednej chvíli zastavil, podíval sa na ňu a vychrlil na kameň strašnú kliatbu; „Prehovor, prehovor — cholera na teba!“
Leonardo da Vinci nazýva maliara „Pánom ľudí všetkého druhu a všetkých vecí... Je v moci maliara vyvolať krásy, do ktorých sa zamiluje, alebo naopak veci príšerné, z ktorých ide strach alebo ktoré sú hlúpe, smiešne či poľutovaniahodné — on, maliar, je ich Pánom i Bohom.“ Podľa Leonarda má umelec moc vyvolať vášne všetkého druhu. Je v jeho moci namaľovať obraz, znázorňujúci vymyslenú ženu, a podmaniť si srdcia mužov tak, že sa do nej zamilujú. „Stalo sa mi“ pokračuje, „že som namaľoval náboženský obraz, niekto si ho kúpil a zamiloval sa do neho tak, že chcel odstrániť posvätný výjav, aby mohol obraz bozkávať, bez toho, že by to bolo podozrivé. Nakoniec jeho svedomie zvíťazilo nad vzdychmi a chlípnosťou, ale musel obraz zo svojho domu odstrániť.“
Práve Leonardo bol umelcom, ktorý si jasne uvedomoval, že umelcova túžba vytvoriť novú skutočnosť naráža na neprekonateľné obmedzenia dané jeho vyjadrovacími prostriedkami. Kto iný bol viac konfrontovaný s dezilúziou nad stvorením obyčajného obrazu? Svedčí o tom niekoľko obrazov, ktoré ponechal nedokončené (Sv. Hieronymus, Klaňanie kráľov atd) práve z tohoto dôvodu. Kedysi som v jeho biografiách našiel zmienku o tom, že Leonardo nedokončil tieto obrazy preto, lebo bol sklamaný, že ich nedokáže namaľovať tak dokonalé, ako by chcel. Priznám sa, dlhé roky som nedokázal pochopiť, čo tie slová znamenajú. Nerozumel som, že umelcovu dušu nahlodávala hlboká nespokojnosť so svojím umením — v okamihu dokončenia stál tvárou v tvár skutočnosti, že všetky jeho vedomosti, obrazotvornosť, zručnosť sú k ničomu, veď je to len obraz, ktorý namaľoval, a ten zostane vždy plochý, bez dychu, bez života. Neni divu, že jeho génius sústredil svoj záujem na matematiku, ktorá ho pohltila a k plátnu sa obrátil chrbtom.
Pretože, aby sa stal skutočným stvoriteľom, potreboval niečo viac, než farby a štetce. Dnes sa môžeme dočítať o Leonardovom pláne zostrojiť „lietajúci stroj.“ Keď sa však podívame do jeho poznámok, tento výraz v nich nenájdeme. Chcel totiž vytvoriť vtáka, ktorý by lietal. Vták ale nelietal. Zanedlho pripevňuje krídla a fúzy skrotenej jašterici, len aby vystrašil svojich návštevníkov. Vyrobil draka, ale to bolo len gesto rozmarného úsmevu nad vlastným životom, osudom Prométea. Túžba byť stvoriteľom, strojcom vecí, prešla z maliara na inžiniera – ponechávajúc umelcovi len malú útechu, že je strojcom snov. Nenachádzame tu náhodou kľúč k tajomnému úsmevu Mony Lízy?
