Mimochodom, nevedel som dlho pochopiť, prečo v tak „vyspelom a pokrokovom" národe ešte stále používajú dve oddelené rúrky na teplú a studenú vodu. Chcete si ráno v umývadle vypláchnuť zuby, musíte si najprv nechať natiecť do úst studenú a potom teplú vodu. Studená voda tiekla z pravého rohu, teplá z ľavého. Alebo to bolo naopak? To isté vo vani. Ale zvykol som si.
Najviac si spomínam na jedného gréka. Starší, nižší, guľatejší, nie moc. Mal otvorené holičstvo. Dodnes ma nik tak parádne neostrihal ako on. Výnimočné však na ňom bolo niečo iné. To, že makal naplno celý deň, bolo akosi samozrejmé. Vždy mal holičstvo obsadené zákazníkmi a nebolo na ňom vidieť nechuť do práce. Ale to zvláštne, nepochopiteľné, čo ma na ňom fascinovalo, ešte len príde. Jeho prístup k zákazníkovi. Na stoličkách v čakárni, spojenej s miestom, kde strihal – teda žiadna oddelená miestnosť – sedeli všetky typy ľudí. Fúzatý poliak, evidentne pesimisticky naladený. Zakríknutý úradník – domáci kus. Starší pán, sklené oči. Ja. Niekoľko mladých chalanov.
Grék svižne obehuje okolo hlavy, v ktorej rýchlymi pohybmi riedi a skracuje vlasy. Na hlavu smeruje niekoľko otázok, hlava s úsmevom odpovedá. Kým ju ostrihá, zdá sa mi, že sú to kamaráti z detstva. Iná hlava vymení predošlú. Grék bez oddychu krúži okolo nej a strihá. Jeho jazyk pracuje rovnako rýchlo ako ruky. Otázky, odpovede. Kým hlavu dostrihá, vytiahne z nej osobné údaje, pôvod, zamestnanie, životné plány. Sem tam sa obráti k obecenstvu na stoličkách a namieri pár slov aj k čakajúcim. S úsmevom potľapká dostrihanú hlavu a prichádza ďalšia. Poliak s pesimizmom v očiach.
Grék skúša nadviazať reč z iného konca. Poliakovi nie je do reči. Díva sa iným smerom a evidentne túži čo najskôr vypadnúť. Grék sa nevzdáva. Strihá a odkrýva tajomstvá poliakovho pesimizmu. Nevyšiel kšeft? Poliak zareaguje. Nevyšiel. Dlho si tu? Pár rokov. Ej, na poliakoch som zodral niekoľko nožníc. Ste všade. Nasleduje pár výrazov lámanou poľštinou. Poliakovi sa zjavuje prvý letmý úsmev na perách. A čo za kšeft mu nevyšiel? Nejaká blbosť, dosť vážna na to, aby mu nebolo do reči. Neboj, bude i lepšie. Grék postupne mení atmosféru v poliakovej duši. Obratne pritom obieha dookola a prinúti poliaka rozprávať. Pri odchode už poliakovi žiari tvár, potľapká gréka po pleciach. O mesiac príde zas. Grék z neho postupne vytiahol aj ulicu, kde býva. Býval na tej istej, ako aj grék.
Ďalší pán na holenie. Zakríknutý mlčanlivý úradník. Domáci kus. Ostýchavý. Po minúte už aj on s úsmevom odpovedá na grékove otázky. Grék je hladný, vytiahne keksy a chlebíčky. Nemá čas odskočiť si na obed. Pred tým, než si z čohokoľvek odhryzne on, s dobrosrdečným gestom ponúkne všetkých v čakárni, aj hlavu, ktorú strihá. Niekto si zoberie, niekto nie. Prichádzam na rad ja. Aj na mňa našiel spôsob. Slovákov veľmi nepozná. Obrazy nekupuje. Ale páči sa mu moja manželka, ktorá na mňa čaká na stoličke. Tiež poľka. A sme doma.
Od gréka odchádzam s chrobákom v hlave. Ešte som ho navštívil niekoľko krát. Jeho nasadenie sa nezmenilo. Obieha, strihá, pýta sa, vypráva svoje príbehy, delí sa so zákazníkmi o svoje chlebíčky, rozveseľuje smutné osudy, cez leto na pár týždňov zatvorí a ide na dovolenku. A potom celý rok ten istý kolotoč. Bez oddychu.
