Stretol som ju niekde v západnom Londýne. Prezrela si obrázky, ktoré som ponúkal na predaj. Nezaujali ju, ale chytila sa na víziu svojho portrétu. Zvládol by som to? Samozrejme, robím to celkom pravidelne. Za dve hodiny som bol naspäť a vkročil som do černošského bytu v typickej londýnskej radovej zástavbe. Pani mi siahala niečo vyše pása, ale o to viac bola široká. Jej zjavu dominovali gigantické prsia, ktoré odchovali osem detí (ako som sa dozvedel) a spod nich vytŕčali krátke nohy a hore výrazná tvár. Tvár, ktorá žiarila, mala v sebe život, príbeh, črty, svoj životný kríž a nečakané okamihy radosti.
V byte si ma zvedavo obkukoval najmladší — asi štvorročný potomok, pár starších súrodencov a najstaršia dcéra, ktorá ma zaraďovala do svojich kategórií zaujímavosti. Jej pohľad si ma scanoval od hlavy až po päty a potom si išla po svojom. Pani sa usadila, ja som vytiahol vercajk a pustil som sa do kreslenia. S pocitom Gauguina objavujúceho tahiťanský kánon krásy som skúmal prvú černošskú tvár, ktorú som kedy kreslil.
Išlo to celkom dobre a pani bola s portrétom spokojná. Príbeh sa však začína až teraz. Opatrne sa ma spýtala, či nepoznám niekoho, kto vie hrať na gitaru. Nepoznám, ale ja na gitaru hrám. Prečo? Pani, ako každá správna černoška v jej veku, chodí do svojho cirkevného zboru, pravdepodobne nie veľmi početného. Chce trocha oživiť bohoslužby, na ktorých — ako všetci správni černosi — spievajú, ale nemajú hudobný doprovod.
Za týmto účelom si táto pani kúpila elektrickú gitaru, zosilňovač kombinovaný s reproduktorom a šnúry, ktoré to všetko prepájajú. Hľadá učiteľa, ktorý by ju na gitare naučil hrať. Dostal som pecku do čela, v rýchlosti som pochopil situáciu. Dodnes rozmýšľam nad jej nezvyčajným charakterom. Skúste sa zamyslieť so mnou: pani má cez päťdesiat, chce pomôcť svojmu cirkevnému zboru. Preto bez váhania kúpi gitaru, ktorú v živote nedržala v ruke. Nepatrila akurát k najmajetnejším vrstvám. A nekúpila gitaru hocijakú, ale elektrickú. Pri všetkej úcte k veku neváhala otvoriť úplne novú kapitolu vo svojom živote, začať niečo úplne od začiatku.
Ochotne som sa ponúkol ako lektor hry na gitaru. Začali sme okamžite. Pani odbehla do zákulisia a z útrob domu postupne privliekla gitaru aj kombo, ktoré sa na výšku vyrovnalo jej vzrastu. Pomohol som jej to všetko pozapájať. Frajersky si prehodila gitaru cez plece — najprv opačne — a s očakávaním začala brnkať prstami po strunách. Žiadny zvuk. Skontroloval som jej prsty ľavej ruky. Nechty vyčnievajúce tri centimetre. Ktokoľvek kedy skúsil hrať na gitare, vie, čo to znamená. Absolútne nemožné chytiť akord. Opatrne skúšam vysvetliť, že nechty treba ostrihať. Ochotne prikývla hlavou, urobí to ešte dnes večer.
Nasledovalo asi hodinové školenie o základoch hry na gitaru. Na záver sa mi poskytol nádherný pohľad. Prešedivená staršia černoška, krátka ale široká, v rukách gitara, spod ktorej jej vyčnievali tie gigantické prsia, ktoré odchovali osem detí, okolo krku, hlavy a rúk pomotaná káblami, ktoré spájali gitaru s kombom, kombo hneď vedľa nej, prevyšujúce ju čo do výšky i do veľkosti, šušťalo a šelestilo, a pani, uprostred toho všetkého, sedí s očakávaním malého dieťaťa, s tým radostným nadšením v očiach, že už na najbližšiu nedeľu zahrá na bohoslužbe pre svoj zbor Amazing grace. Tie jej oči plné radosti a túžby hrať mi nikdy nevymiznú z pamäti.
Na záver ma opáčila, či by som jej niečo vedel zahrať. Náhodou som mal zo sebou zápisník a v ňom írsku pieseň Be Thou My Vision. Pred pár dňami som to objavil u jedného známeho aj s akordmi. Tak som zahral a zaspieval. Páčilo sa. Na oplátku mi zaspievala ona. S černošskou úprimnosťou i zanietením — tak, ako to v černošských špirituálových zboroch vedia — mi zaspievala Amazing grace. Tým ich známym spirituálovým spôsobom, keď dve slabiky naťahovala aj dve minúty, precítene, z celej svojej duše, z celého svojho srdca. Ešte pár minút som potom sedel s otvorenými ústami.
Cestou domov som nevedel trafiť na autobus, pod dojmom jej neskutočného spevu. Oči sa mi rosili, na takéto veci som citlivý. Z ďalších hodín hry na gitaru nebolo nič, pretože sme sa s manželkou rozhodli pre rýchly návrat do vlasti. Písal sa rok 1998 a my sme už pol roka nemali víza. Cestou späť nám nikto nekontroloval pasy, boli radi, že ideme smerom von a nie dnu. Tá úžasná britská pohostinnosť.
