Koncert som prežíval tradične, chaoticky, ako to už zvyčajne chodí. Médiá a plagáty oznamovali, že B. M. Willi hrá na čembalo. Ako sa ukázalo, nebolo to čembalo, ale virginial. Na internete bol zverejnený program. V prvej časti programu mali vystúpiť Iva Bittová a B. M. Willi. V druhej časti programu mal prísť na rad Marian Varga.
Hala v PKO bola plná. Hneď sme zistili, že pre tento druh koncertu to je absolútne nevhodné prostredie. Neviem, či výber bol ovplyvnený limitovanými možnosťami alebo necitlivosťou usporiadateľa. Hala plne vyhovuje potrebám rockových koncertov. Avšak tento druh modernej klasiky vyžaduje prostredie, v ktorom je ticho, pokoj, vizuálny kontakt s interpretom. Všetko chýbalo. Prostriedkom haly viedla široká ulička. Diváci mali možnosť sedieť na drevených laviciach. Iba v prednej časti boli stoličky, a aj ten pokoj.
Dlho po začatí koncertu koridorom prúdili noví a noví návštevníci, väčšinou zostali stáť za zvukárskym pultom, aby dobre videli. Ako to už zvyčajne býva, postavilo sa tam niekoľko dvojmetrových valibukov. Takže my, ktorí sme sedeli na laviciach za nimi, sme z pódia nevideli nič. Navyše ľudia chodili sem a tam, deti plakali, mobilné telefóny zvonili a svietili, z dvojmetrových drevorubačov tiahla pálenka a klobása.
Niekto oznámil začiatok koncertu — bolo to veľmi potichu — len taký šelest. Predpokladal som, že koncert začne Ivou Bittovou a B. M. Willi, ako stálo v správe na internete. Na pódiu sa objavila jedna brčkavá postavička, ktorú som poriadne nevidel. Hovorím si, to bude tá Willi a čembalo. Bittová asi príde neskôr. Prvé tóny ma zarazili, divné čembalo, nejaké elektronické či čo.
Dunivé hlboké tóny vo mne vzbudili podozrenie. Má vargovské ťahy, myslel som si, je naozaj dobrá, má to silu, tá Willi. Dosť ťažko sa bolo sústrediť na tento druh muziky v tom sústavne rušenom prostredí. Poriadne ma to vytáčalo. A po niekoľkých skladbách zazneli známe tóny z jednej piesne od Prúdov. To ma vytočilo ešte viac, vtedy mi došlo, že tá brčkavá pani na pódiu nie je B. M. Willi ale Marian Varga v plnej paráde. Hneď som vyskočil, manželke hovorím, že takúto príležitosť neprepasiem za chrbtami dvojmetrových buranov a napasoval som sa pred nich do koridoru. Tam sme s manželkou, požičiavajúc si okuliare, mohli nadviazať plný kontakt s Vargom a jeho tornádom.
Ja som už raz taký, musím vidieť hudobníkovi na prsty, vizuálny kontakt je pre mňa veľmi dôležitý. Varga valil známe i neznáme (pre mňa) variácie a úlomky a pasáže skladieb, ktoré burácali priestorom, niekedy boli veľmi jemné a inokedy to bola hrubá, drsná, titanská sila, ktorá sa vo Vargových rukách menila na hudbu, tóny, harmónie a disharmónie.
Kamarát ma vystríhal, aby sme nedopadli ako diváci na niektorom z koncertov začiatkom 90tych rokov, keď po desiatich minútach Varga vstal a povedal "Chlapi, dnes to nejde" a odišiel domov. Neviem, či to tak naozaj bolo, ale tajne som dúfal, že dnes to tak nedopadne. V tomto duchu odzneli prídavky. Po dlhom potlesku a piskote sa Marian Varga vrátil zo zákulisia späť na pódium, začal hrať nejakú melódiu, ale ani nie po 15 sekundách sa postavil, jednou rukou v rýchlosti zakončil melódiu a odišiel. V obecenstve sa ozval smiech a piskot, Varga, neser sa! Po pár minútach sa opäť vrátil a zahral niečo dlhšie a rýchlo odišiel. To sa opakovalo ešte raz. Z toho usudzujem, že nebol celkom vo svojej koži, ale nečudujem sa mu.
Musím však povedať, že som tiež zažil poriadne vytrženie, extázu, osvietenie, proste všetko, čo sa pri jeho hudbe zažiť dá. Najintenzívnejšie na mňa doľahla improvizácia Ľalie poľnej, ktorá išla na plné pecky, v jednej chvíli som myslel, že hala vyletí do vzduchu, exploduje, rozletí sa na márne kúsky, v očiach slzy, v hrudi výbuch atómovej bomby, zažil som pocit, že čas neexistuje. Takto nejako si predstavujem večnosť. Extáza pri hudbe, akú produkuje aj Marian Varga. Už len kvôli tomu sa tam oplatilo ísť.
Z druhej strany sa mi zdalo akosi nevhodné pokračovanie Ivy Bittovej a B. M. Willi, ktoré boli tiež super, geniálna, jemne ženská, technicky dokonalá hudba, na ktorú sa však po Vargovom atómovom výbuchu dalo ťažko preladiť. Toto nie sú popové koncerty, sú to emocionálne a duchovné udalosti, majú úplne iný rozmer, a preto ma totálne vytáčala nevhodnosť prostredia a to, že sa jednoducho na Bittovú nedokážem tak rýchlo preladiť. A nevypočuť si ju je škoda, pretože to je tiež unikát kvalitnej hudby. Bolo mi jej nesmierne ľúto, pretože ľudia postupne odchádzali, robili hluk, šum, pôsobili rušivo a Bittovej citlivý prejav v tom všetkom strácal na účinnosti. Tak ma to naštvalo, že som nakoniec po pol hodine tiež odišiel.
Celý môj príspevok by som zhrnul do posolstva, tak povediac i prosby k usporiadateľom podobnych koncertov: Marian Varga, Iva Bittová, B. M. Willi sú gigantické osobnosti súčasnej modernej klasiky, rozmer ich tvorby je viac menej emocionálny a duchovný, v žiadnom prípade to nie je zábava, oddych. Na počúvanie takejto hudby treba prostredie, v ktorom sa človek môže sústrediť, nie je ničím rušený, v ktorom sám dokáže emocionálne rezonovať s výkonom interpreta. Myslím si, že napríklad v Poľsku by bolo absolútne nemysliteľné, aby sa koncert hudby K. Pendereckého odohral v takomto rušivom prostredí, jednoducho to celú akciu hrubo poškodzuje a ponižuje.
