Napriek tomu PKO praskalo v švíkoch. Tento krát som sa dostal do štvrtej rady a interpretom som videl na prsty. Marián Varga na pódiu nebol sám, ale v kombinácii s Moyzesovým kvartetom. Koncert zostavený z troch častí: Sólo Moyzesovo kvarteto, sólo Marián Varga a kombinácia Varga a Moyzesovo kvarteto.
V prvej časti odzneli lahôdky typu Ursínyho Appletree in winter prepracované pre sláčikové kvarteto, Bittovej Hopáhop tálitá pre sláčikové kvarteto (s veľkou odozvou od obecenstva) a Záznam siedmeho dňa pre sláčikové kvarteto a magnetofónový pás od Martina Burlasa. Na Burlasovu kompozíciu som sa veľmi tešil, pretože som o ňom veľa čítal, ale nič nepočul. Očakávanie nesklamalo.
Potom prichádza Marián Varga. Hlasný a dlhý potlesk na privítanie nenechal dokončiť, rýchlo sadol za nástroje a spustil monumentálne znejúce motívy pozbierané zo svojej staršej tvorby. Vyvrcholenie prišlo tak ako aj pred rokom v podobe Ľalie poľnej (aspoň pre mňa). Čo už o tom môže človek napísať? Na to slová neexistujú. Ľudia skameneli, nikto ani brvou nepohol, mohutný zvuk varhanov rozvibroval vzduch v hale tak, že sa mi nohavice triasli ako v prievane. Momenty, v ktorých čarodejník Varga zlikvidoval čas i priestor a nechal večnosť nech sa stelesní.
Poslednú časť koncertu vyplnili variácie známych motívov z Divergencií a obdobia v Prúdoch. Čítal som, že bývalý spevák Iron Maiden Bruce Dickinson má ambície nechať prepracovať svoje najlepšie hity pre symfonický orchester. Tvrdí, že ak je motív skladby dobrý, obstojí aj v takej podobe. Nie so symfonickým orchestrom ako doplnkom (ako to urobila Metallica a Kiss) ale priamo v podaní symfonického orchestra. A tu som pochopil, čo mal Dickinson na mysli. Smutná ranná električka spracovaná pre kombináciu sláčikové kvarteto + Marián Varga mi jednoducho zobrala dych. Motív obstál v skúške ohňom a testom prešli aj ďalšie.
Potom prišiel rýchly koniec. Hudobníci sa postavili, uklonili a Varga ako prvý upaľoval do zákulisia. Nepodarilo sa. Nemal východiska. Zamotal sa do závesu a bezradne sa poškrabal po hlave. Obecenstvo nešetrilo ruky na potlesk a nasledovali tri prídavky, posledný Hommage á Bach. Nejedného poslucháča nadšením zdvihlo zo stoličky.
Odchádzam a uvedomujem si, že Marián Varga je skladateľ a hudobník nielen svetového, ale hlavne historického formátu. Kultúrny poklad, ktorý ešte máme možnosť vidieť v akcii, normálneho človeka s roztržitými pohybmi. Jednoducho sympaťák. Počasie mu nepraje, ale verím, že raz sa to podarí.
Som tiež nesmierne rád, že sú medzi nami ľudia z Moyzesovho kvarteta. Hudobníci s dušou otvorenou pre Burlasove a Bittovej kompozície, ktoré dokážu presvedčivo interpretovať. Tak presvedčivo, že hneď na druhý deň po koncerte začnete pátrať po dostupných nahrávkach. Za Vargom v PKO nijako nezaostávali.
Na záver skúšam pochopiť, v čom Vargov výnimočný fenomén vlastne spočíva. Nepotrebuje bilboardy ani reklamné kampane. Jeho skladby nehrajú mainstreamové rádiá. Jeho fotografia nestojí vedľa Cmoríka v Panta Rhey. Nie je podporovaný mediálnymi kampaňami vytvárajúcimi umelé SuperStars. Jednoducho príde na koncert v obyčajnom tričku a džínsach, s niekoľkými plagátmi v meste – a hala v PKO je preplnená a otriasa sa v základoch pri dlhých ováciách. Nie je to divné?
