Spoločne sa pokúšame nájsť odpoveď na otázku, prečo moderný umelec vytvára obrazy, ktoré sú abstraktné a nepokúšajú sa viac o realistické zobrazovanie vecí. Prečo sa maliar nemôže uspokojiť s tým, že si sadne pred prírodu a namaľuje ju podľa svojich najlepších schopností? Aj mne sa ťažko vysvetľuje, že umenie stratilo orientáciu, pretože umelci objavili, že jednoduchá požiadavka, aby „maľovali, čo vidia“, si protirečí.
Už som sa tým zaoberal v článkoch Ilúzia a Picassov pokus o antiilúziu. Hore uvedený paradox by nemalo byť ťažké pochopiť. Stačí zobrať do rúk knihu s dejinami umenia a prelistovať ju od začiatku do konca. Na prvých ukážkach vidíme, ako primitívny maliar na znázornenie tváre používal radšej jednoduché tvary, než aby napodobnil skutočnú tvár. Nasledujú Egypťania so svojimi metódami znázorňovať na obraze viac to, čo poznali, než to, čo videli. Grécke a rímske umenie vdýchlo týmto schématickým formám život, stredoveké maliarstvo sa k nim vrátilo pri zobrazovaní posvätných príbehov a číňania pri kontemplácii. Žiadne z nich nenabádalo maliara k tomu, aby „namaľoval to, čo vidí“. Táto idea vznikla až v období renesancie. Perspektíva, sfumatto, benátsky kolorit, pohyb a výrazy boli ďalšími prostriedkami maliara k znázorneniu sveta, ale každá ďalšia generácia objavila, že ešte zostávajú netušené bašty konvencií, ktoré nútia maliara používať viac formy, ktoré sa naučil, než to, čo naozaj vidí.
Vzbúrenci 19. storočia navrhli zbaviť sa všetkých týchto konvencií až nakoniec impresionisti prehlásili, že ich metódy im umožnili znázorniť na plátne akt videnia s „vedeckou presnosťou“. Napriek tomu nesmieme ignorovať skutočnosť, že aj toto tvrdenie je len polopravdivé. Nikdy sa totiž nedá presne oddeliť to, čo vidíme, od toho, čo poznáme.
Malý blízky predmet, vysokú horu na obzore v diaľke, poletujúci papier a vtáka môžeme na plátne znázorniť identickými tvarmi — napriek tomu, že v skutočnosti by také asi neboli. Možno na to stačí farebná škvrna. Dalí nám zanechal množstvo príkladov, kde jeden tvar predstavuje niekoľko vecí súčasne.
Oko je možné oklamať iluzionistickým obrazom práve preto, že sa môžeme dopúšťať chýb a považovať jednu vec za inú. Vidieť škvrnu na blízkom plátne ako vzdialenú horu znamená premeniť ju zase podľa jej významu. Tieto premeny vysvetľujú paradox, že svet nemôže nikdy vypadať ako obraz, zatiaľ čo obraz môže vypadať ako svet.
