Vtedy ešte nikto nevedel, že ten prevrat je demokratický. Akurát si každý slobodný občan uvedomil, že môže verejne vystupovať v záležitostiach občianskych i politických. Budovy sa stavali z kameňa a mramoru. Životom si nebol istý nik, kto chodil po tvári zeme bosými nohami či sa viezol na koni. Život človeka nemal hodnotu psa blúdiaceho po uliciach monumentálnych Atén a mladí muži odchádzali do vojen a nevracali sa z nich, tak ako vietor rozmetá piesok na púšti a odveje ho do nenávratna. Anonymné zrnko prachu malo rovnakú identitu ako to, čo dnes tak ako i po iné časy majestátne nazývame ČLOVEK.
Uprostred týchto časov mládež, odjakživa si nechávajúca novotami opantať svoje vyhladované duše, s postupným nadšením prijala novú módu, tak ako v dobe súčasnej prepichuje svoje telo piercingom, nosí dlhé alebo krátke vlasy, nohavice do pol zadku, nasáva vulgarizmy a Tequillu, fajčí cigaretu za cigaretou, skanduje na vypredaných koncertoch SuperStars, fandí a bije sa na futbalových a hokejových zápasoch, rozširuje svoju slovnú zásobu až do rozpätia výkrikov a nadávok pri nekonečných vojnových ťaženiach v počítačových herňách, rozbíja sochy na námestiach, skrátka – všemožne sa snaží postaviť svet hore nohami a zanechať po sebe nezmazateľné znamenie v histórii s odkazom: my, ktorí sme zmenili svet!
Takže uprostred spomínaných časov mládež podľahla čaru novej módy, šíriacej sa ako mor a nedala sa zastaviť. Každý životaschopnejší mladík zavetril svoju historickú príležitosť byť súčasťou fenoménu, ktorý nikdy predtým neexistoval a už nikdy nebude pre mladého človeka znamenať toľko, koľko v onej dobe. Ten fenomén zmenil ich osudy na nepoznanie, dal ich životom smer, obsah i formu. Začalo to úplne nenápadne strachom Leontínčanov pred ich neďalekým silnejším susedom v Syrakúzach. Strach bol veľký a záležitosť, o ktorú šlo, nemala v dejinách Grécka nijaký väčší význam. Leontínčania sa obrátili so žiadosťou o pomoc na Atény. Posolstvo bolo v podstate márne. O tri roky neskôr bola sicílska obec Leontini Syrakúzami zničená. Avšak kultúrne dejiny Grécka boli závažne ovplyvnené chytrým ťahom Leontínčanov, ktorí postavili do čela spomínanej delegácie svojho obľúbeného rečníka Georgiasa. Svojím diplomatickým vystúpením dosiahol v Aténach nevídaný úspech a stal sa jedným z prvých učiteľov rétoriky.
Rétorika, div a zázrak antického Grécka, stal sa rýchlo fenoménom šíriacim sa po krajine a putujúcim časom, opantávajúc hlavy mladých Grékov. Tisíce mladých jazykov sa rozhýbalo. Tisíce mladých jazykov sa začalo učiť, ako používať rečnícke figúry, ako zdieľať a ako presviedčať. Na žiadosť svojich ratolestí zostúpil na zem grécky Boh a povedal:
„Nech je jazyk!“ – a bol jazyk.
„Nech je slovo!“ – a bolo slovo.
„Nech je reč!“ – a bola reč.
„Nech je rétorika!!!“ – a bola rétorika.
A zrodené praktické umenie spôsobilo historickú zmenu v usporiadaní antického sveta. Mlaď sa opájala touto výrobkyňou presviedčania, všetku svoju činnosť a celý svoj životný obsah smerovala k tomuto cieľu – presviedčať. Tisíce horúcich mozgov písalo svoje predlohy k prejavom a potom sa ich učilo naspamäť. Hovoriť znamenalo žiť. Byť in. Byť cool. Celé generácie sa opájali záľubou rečniť. Nevýmluvní jedinci boli outsidermi a loosermi, ktorí upadli do zabudnutia v bezodnom prepadlisku dejín. Atmosféru doby možno premietnuť do hesla „Rétorici všetkých krajín, spojte sa!“
V špinavých uliciach na predmestí Atén bývali mladíci s bezpočtom mien. Mali dobré srdce, slabé hlasy, a bielu zásteru na každý deň. Mestom sa plížili k večeru a ich oči všetko pravdivo videli. Túžili, trpeli, a predsa chceli žiť. Svoju mladosť zasvätili úsiliu vyzdobiť svoj prejav rytmikou a pestrosťou slohu, aby im na staré kolená postačilo jednoducho vyložiť svoje fakty. Stali sa zemi pokrmom i hladom.
Svoje pestrofarebné metafory s rozlíšením 300 dpi prednášali post scriptovým jazykom bez straty na kvalite rýchlosťou pätnásť rečníckych figúr za minútu. Denno denne surfovali po sieti sofistov, v ktorých nachádzali bezhraničné zdroje informácií s voľným prístupom bez potreby registrácie a mesačných poplatkov.
Čas takto plynul, generácie prichádzali a odchádzali. A antický ošiaľ, ten poblúznil nejedného nadšenca v nasledujúcich vekoch. Avšak len úzky okruh ľudí v rozpätí mnohých tisícročí, čo je zem zemou, odchádzalo na večný odpočinok s potmehúdskym úsmevom na perách a s vedomím: „Boli sme pri tom. To sme my, ktorí sme zmenili svet!“
