Umelec svojej doby vychodil nový chodník, po ktorom sa začali promenádovať obdivovatelia i tiene. Po pár storočiach však ľudia zmenili svoj vkus. Diela umelcov tešiace sa priazni a reprezentujúce ideál krásy sa postupne premenili na postupy nehodné nasledovania, ktorými sa neoplatí viacej zaoberať. Menej kategoricky by sa to dalo vyjadriť slovami – prestalo im chutiť jedno a začalo im chutiť iné.
Táto nestálosť v hodnotách môže na niekoho pôsobiť znepokojivo. Predsa len máme radi poriadok, ktorý platil včera, platí dnes a bude platiť zajtra. Ak včera zlato bolo zlatom a kozie bobky kozími bobkami, podvedome túžime, aby tak bolo i naďalej. Problémy nastanú, ak sa poriadok vecí obráti. Zlato začne platiť za kus hovna a naopak. To už staršie generácie zbystria pozornosť, vetria útok na základy spoločnosti, ktorú roky budovali. Mladšie generácie naopak dokážu túto zmenu vkusu vnímať ako vývoj, pokrok.
A takto to v histórii beží už roky. Mladosť venujeme pokroku a vpokročilom veku odrážame útoky na základy spoločnosti. Pri pokuse o udržanie odstupu sa človeku môže aj hlava zatočiť – ako objektívne vnímať túto zmenu vkusu a hodnôt? Je to naozaj rozklad, úpadok, alebo naopak výdobytok doby posúvajúci hranice?
Storočie za storočím prichádzajú nové spôsoby, ktorými sa myseľ človeka hrá so zmyslovým zážitkom a vytvára z neho nové vzory.
Napríklad klasická civilizácia a jej hodnoty sa začala otriasať, keď romantici začali vyhľadávať primitívov, čo sa o pár storočí neskôr odrazilo v záujme o černošské sochy medzi kubistami. Alebo inak – čo dnes vypĺňa priestory galérií pod názvom "maľba" by renesančný maliar nenazval ani náterom na plochu.
A ja už roky skúmam posun vo vnímaní klasickej kresby starých majstrov, k virtuozite ktorej sa tí odvážlivci presekávali desaťročiami tvrdej práce. Ako sa odvtedy zmenil postoj k čiaram, ktoré dnes nejeden ambiciózny modernista označuje za dávno prekonané? Vlastne som sa rozhodol pripraviť malú prehliadku tohto "remesla, ktoré už nemôže nič nové povedať" a nastaviť zrkadlo modernej disciplíne nesúcej názov KRESBA, kde stačí po papieri potiahnuť čiaru a vyhlásiť, že tým interpretujem vzájomné vzťahy a energiu, ktoré môžeme alebo nemusíme vidieť.
Hans Holbein mladší:
Leonardo da Vinci:
Autoportrét
Michelangelo:
Rafael Santi:
Autoportrét. Všimnite si, že vek Rafaela na tejto kresbe môžeme odhadnúť na teenagera v najlepších rokoch. Práve preto ohromuje kresba svojou zrelosťou a dokonalosťou.
Pápež Július II
Portrét dievčaťa, na ktorom je zaujímavý zvodný pohľad, ale aj tajomný úsmev, z ktorého sa dá vycítiť, že Rafael dobre poznal Leonardove maľby, a obzvlášť Monu Lizu. A vedel si prisvojiť a prispôsobiť tie najpodstatnejšie prvky. Tie, oživujúc pohľad Madony z oltárneho obrazu, museli mať na sedliakov a negramotných mužov onej doby nesmierny efekt. Len si predstavte, po týždňovej drine v dielni či na poli sa zodretý muž, neuvedomujúci si poriadne ani vlastné meno, vyberie na omšu, ktorej tiež nerozumie, a tu na neho z oltára neodbytne hľadí krásavica v postave Madony. Zodratý robotník okamžite ožije ako keď do vrabcov strelíš, hneď sa mu zmení pohľad na večný život a začne sa tešiť do Raja. A vy by ste sa netešili? Také bolo umenie kedysi silné.
Rubens:
