Bol letný deň, a my, traja osamelí tuláci, ktorých spájajú témy nezvyčajných rozhovorov a celkom rozdielne povahy, sme sa vkrádali po lesnom chodníku do kopcov, v ústrety výšinám. Je tu ťažké stretnúť človeka, celonárodná turistika sa teraz sústreďuje na supermarketové turistické chodníčky a my sme udivení tým, že hneď za mestom, tam, kde voňajú stromy a kvety, bzučia komáre a muchy, je takmer prázdno.
Čo by sme však robili, keby uvedomelý národ trávil svoje voľné chvíle na turistických chodníčkoch v lese a nie v supermarkete? Bola by tu tlačenica, ľudia by v húfoch prúdili hore a dole a my, uctievači samoty, by sme sa nakoniec museli uchýliť do prázdnych supermarketov.
Deň plynul, blížil sa večer. Vyštverali sme sa na vrchol a unavene sme pozorovali letný západ slnka. Obloha červená, modrá, žltá, do toho pár oblakov, páčilo sa nám to.
— Vidíte, aj tá obloha je tu tisícročia, západy slnka sú stále rovnaké a predsa sa na ne dá pozerať znova a znova, nikdy sa nám neznudia. Pochybujem, že by niekto chcel mať večer pri západe slnka na oblohe produkt Ilony Németh. Nikto nechce mať na oblohe nasraté. — povedal pomaly Rypák. — A predsa donekonečna zapĺňame galérie a výstavné priestory objektmi, ktoré málokoho zaujímajú, návštevníci sa im vyhýbajú a nezdá sa mi, že by to bolo iba preto, že divák by bol obmedzený.
— Vieš, kamarát, boli časy, keď umenie bolo vnímané cez emócie. Umelec sa usiloval vytvoriť niečo krásne. A aj keď napodobňoval predmety z tohto sveta, snažil sa ich urobiť krajšie než existujú v realite. — zasnil sa Nerypák.
— Čítali ste Vasariho životy umelcov? Mňa na tom najviac fascinuje jeho kritérium, podľa ktorého posudzuje dielo za dobré. Tak ako vravíš – išlo o krásu. Ako opisuje Leonardovu Poslednú večeru: skvostnými slovami ospevuje obrus, ktorý pokrýva stôl. Vyjadruje sa o ňom, ako by to bol siedmy div sveta – doslovne píše, že takto namaľovaný je krajší než akýkoľvek existujúci obrus. — aj ja som sa podelil o názor.
— Áno, alebo opisuje vlasy na ženskom portréte, ktorý raz Leonardo namaľoval. Pokladal ich za živšie a krajšie než skutočné vlasy ktoréhokoľvek dievčaťa. — Nerypák.
Rypák sa pohniezdil v tráve, vybral s plecniaka chlebíčky, veľkoryso nás počastoval a povedal:
— Ilúzia. O to im išlo. Vytvoriť ilúziu, oklamať myseľ človeka. Dokonalá ilúzia. Avšak systematickým úsilím vytvoriť ilúziu priestoru sa najviac v celej dlhej histórii človeka zaoberali hlavne Gréci a renesanční umelci. To je dosť málo na to, aká bola história umenia dlhá a pestrá. Nezdá sa vám?
Samozrejme, zdalo sa nám. Ale čo už s tým my na kopčeku narobíme pri západe slnka?
— Predsa len ma udivuje, že Vasari nevenoval ani trocha pozornosti symbolike, ktorú Leonardo do obrazov vkladal. Aspoň Vasari musel vedieť, že Posledná večera v Miláne má trocha iný obsah, než ktorý z neho čítali ostatní ľudia. Vasari bol intelektuál, uniklo mu, že postava Jána je žena? — spýtal sa Nerypák.
— Neviem, možno mu to neuniklo, len o tom nechcel písať. Doba bola ťažká, zločin a vraždenie boli cnosťou a prostriedkom udržania moci. Ty by si riskoval? — obrátil som sa na Nerypáka.
— Tak o tom je lepšie pomlčať aj v dnešných časoch slobody. — uzavrel debatu Rypák.
V tichosti sme dojedli chlebíčky. Slnko zapadlo a my sme sa vrátili domov. Deň skončil a my sme zapadli do našich každodenných koľají, ktoré sme opustili na malom výlete tak, ako sa len pri takej príležitosti dá.
