Je to naša znalosť alebo presnejšie povedané náš dohad, čo nám umožňuje interpretovať malého koňa či býka na rôznych obrazoch ako koňa alebo býka v diaľke, strom v popredí a nekonečnú oblohu nad tým všetkým. Tajomstvo perspektívy spočíva v tom, že vytvára najmocnejšiu ilúziu tam, kde sa môže spoľahnúť na isté vžité očakávania a domnienky zo strany diváka.
Od tej doby, čo sa umenie začalo odpútavať od kotvišťa vo viditeľnom svete, nadobudla rozhodujúci význam otázka, ako vnuknúť určitej zostave tvarov skôr také než iné čítanie. Naša neschopnosť vidieť dvojznačnosť nás často chráni pred vedením, že „čisté" tvary pripúšťajú nekonečne mnoho priestorových čítaní.
Potom, čo sa nejakú dobu príliš zdôrazňovala idea prírody, zdôrazňuje sa teraz idea umenia. Prvky, ktoré ilúzii prekážajú, sa stávajú zaujímavými. Ak maľovanie kedysi vášnivo usilovalo o ilúziu hĺbky, umelci teraz rovnako vášnivo usilujú o zdôraznenie plochy. Najdôležitejším počinom v tomto smere bol kubizmus. Geometrická schématizácia sa dovtedy zavrhovala ako neumelecká. Kubizmus ju naopak pozdvihuje na nosný princíp znázorňovania.
Myslím si, že kubizmus je najradikálnejší pokus o vymýtenie dvojznačnosti a o presadení jedného čítania obrazu — ľudského výtvoru, farebného plátna. Pri čítaní kubistického obrazu bráni vzniku ilúzie vytvorenie navzájom si odporujúcich kľúčov. Na Picassovom zátiší sme schopní vidieť obrysy stola, predmety na ňom položené, ale vytvoreniu ilúzie hĺbky, priestoru, perspektívy sa naša myseľ bráni.
Funkcia znázorňovacích kľúčov v kubistických obrazoch netkvie v tom, že by nás mali informovať o gitarách a jablkách, ani nemajú stimulovať naše taktilné zmysly. Majú zúžiť škálu možných interpretácií natoľko, aby sme boli nútení prijať plochý obrazec s veškerým jeho napätím.
Tak sa učíme novej vizuálnej klasifikácii.
