Portrét mal v tých časoch hlavne dokumentárnu hodnotu, tak ako dnes rodinné fotografie. Dobrý maliar však okrem presného záznamu fyzickej podoby sediaceho vedel do maľby vniesť osobitý život, prvky nadčasovosti. Kus vlastnej identity popretkávanej opojnou vášňou k remeslu. A boli ľudia, ktorí veľmi dobre poznali hodnotu toho, o čo tu išlo.
Aj dnes – tak ako v predchádzajúcej sérii – obídeme oddelenie olejomaľby a nakukneme do špecifickej oblasti výtvarna, ktorá slúžila primárne ako príprava ku komplexnejším dielam. Avšak prevedené rukou Rembrandta dostávajú tieto neveľké kresby samostatnú autonómiu, pôsobia dojmom ukončeného obrazu a zdá sa, že k nim nie je viac čo dodať.
Rozsahom sa pohybujú od blízkych záberov opisujúcich hlavu a plecia, k záberom do pol pása s čiastočným včlenením okolitého interiéru poplné figúry, kúpajúce sa v masách svetla a tmy. Pri mnohých Rembrandt nahadzuje základnú schému pološera, ktoré na podobnej úrovni ovládal len málokto pred ním či po ňom. Dosť často ma pri prezeraní týchto zázrakov prekvapuje, ako málo mu stačilo k tomu, čo následne prácne realizoval na obrovských plátnach hrubými nánosmi farieb i pigmentového prášku.
Nájdete tu veľa jeho autoportrétov – vytvárajú samostatnú kapitolu, ktorá by si zaslúžila obšírnejšie spracovanie. Ďalej podobizne manželky Saskie, ktorej krátky život, rovnako ako tragický osud ich detí stoja v ostrom kontraste k Rembrandtovmu intenzívnemu životu strávenému v ťažkej drine. Zvyšok sú prípravné poznámky k zákazkám od mecenášov, známych, sem tam náhodné zachytenie okamihu, ktorý sa jednoducho vyskytol a Rembrandt neodolal. Počet kresieb ma núti rozdeliť sériu na viac dielov.
Autoportrét. Štýl a porovnanie s maľovanými a leptanými autoportrétmi vedie odborníkov k úsudku, že vznikol približne okolo roku 1635.
Saskia van Uylenburch. Kresba striebrom na bielo natretý pergamen.Dole je napísané majstrovou rukou: Toto je kresba mojej manželky, keď mala 21 rokov, tri dni po našich zásnubách – 8. júna 1633.
Sediaca žena v orientálnom kostýme. Dramatický efekt pološera je charakteristický pre Rembrandtove kresby vytvorené v prvých rokoch v Amsterdame.
Čítajúca žena sediaca v kresle, 1636 – 39. Majstrovské spracovanie čítajúceho krátkozrakého človeka. Presvitá tu kresba portrétu z druhej strany papiera.
Čítajúca starena s okuliarmi.
Muž sediaci pri stole s knihami, 1636 – 38. Sediaca postava bola rôzne opisovaná ako sv. Juraj, sv. Augustín a herec v šatni "Schouburgského" Amsterdamu pripravujúci sa hrať biskupa Gozewijna vo Vondelovej hre Gijsbrecht van Amstel.
Portrét sediacej stareny s knihou na kolenách, 1635 – 40. Živá kresba má formu prípravnej štúdie k portrétu. Odhadovalo sa, že sediacaje Margaretha de Geer, manželka Jacoba Tripa. Rembrandt ju v raných šesťdesiatych rokoch maľoval viackrát. Medzi maľbami a kresbou jeurčitá podobnosť, avšak presná identifikácia nie je možná, hlavne pre dvadsaťročný odstup medzi dobou ich vzniku.
Žena pozerajúca sa z okna, približne 1655. Model k tejto brilantnej kresbe technikou pološera mohla byť Hendrickje Stoffels.
Panna s dieťaťom sediaca pri okne, 1635 – 37. Pravdepodobne kresba podľa živého modelu.
Portrét Cornelisa Claesza Anslo, 1640. Prípravná kresba pre Rembrandtov lept z roku 1641.
Portrét muža sediaceho v kresle. Rembrandtova najviac dokončená kresba portrétu. Tento fakt plus rozmer pergamenu naznačujú, že kresba bola vytvorená na zákazku alebo ako dar, nie ako prípravná štúdia. Identita muža je neznáma.
Muž s plochým klobúkom sediaci na schodoch, približne 1637.
Autoportrét. Zmes kresby uhlíkom, sépiou, bistrom, bielou telovou farbou.
Portrét mladého muža, 1655 – 60. Veľkolepá štúdia portrétu, kde Rembrandt narába s trstinovým pierkom s odvážnou prudkosťou a silou. Kresba nesie charakter zrelých majstrových portrétov. Model bol identifikovaný ako Jan Six a ako Titus, avšak ani jedna z týchto interpretácií nie je istá.
