Myslím si, že ľudová armáda nestratila svoju tradíciu zmenou politického režimu. Každý, kto na vojne bol, veľmi dobre vie, že túto tradíciu nemožno vykoreniť len tak za 10 či 15 rokov. Ja som v armáde slúžil v rokoch 94/95, a dodnes s obdivom spomínam na tie originálne zážitky, ktoré keby človek nezažil, tak nikdy neuverí.
Často rozmýšľam nad tým, či sa oplatí spracovať spomienky na tie prečudesné typy majorov, plukovníkov a kapitánov, ktorí svojím veľmi svojráznym charakterom a spôsobom rozmýšľania (áno, dobre čítate) vedeli vyprodukovať tie najneuveriteľnejšie situácie a názory, aké kedy človek môže zažiť. Teraz sa nad tým iba pousmejem, ale ak mám byť úprimný, vtedy nám do smiechu nebolo. Pretože byť hračkou v rukách človeka, ktorý po výplate prespí celú noc opitý do bezvedomia pod okrasným tankom v parku vedľa buzeráka a na druhý deň na celoútvarovom nástupe na buzeráku trestá vojaka, ktorý sa pokúsil preniesť do útvaru liter vína tým, že mu to víno pred očami vyleje do kanála a udelí mu tri dni väzenia (pričom vojak po prepustení z väzby prezradil, že vo fľaši v tej chvíli bola už len voda — zázrak v rukách majora) — tak byť hračkou v rukách takýchto ľudí naozaj nie je žiadna sranda.
Ale späť k tradícii našej armády v rukách vychovávateľskej elity šesťdesiatych rokov. Naozaj by som bol zvedavý, kto bol autorom týchto vyučovacích osnov. Myslím, že by si zaslúžil minimálne čestné uznanie za prenikavé myšlienky odhaľujúce tie najprekvapivejšie vzťahy a fakty. Posúďte sami:
A ešte dodatok, nemenej poučný:
História ukázala, že sa to nepriateľovi nakoniec podarilo aj navzdory armáde.
