Obraz nepotrebuje preklad do angličtiny, francúzštiny či mongolčiny. Každý človek ho rozumie vo svojej materskej reči. Je hodný tisíc slov, avšak aj tie zlyhávajú, keď chceme opísať to, čo na ňom vidíme. Sú farebné kombinácie, ktoré jednoducho nevieme pomenovať. Obrazy presahujú slová, na druhej strane obraz nikdy nenahradí slovo. Obraz a slovo majú navzájom veľa spoločného, je však určitá hranica, ktorá ich neodvratne rozdeľuje – nedajú sa navzájom zameniť, ale ani od seba úplne oddeliť. Je márne rozprávať o tom, čo vidíme. To, čo vidíme, nikdy neprebýva v tom, čo hovoríme. A je márne úsilie pokúsiť sa ukázať prostredníctvom obrazu to, čo hovoríme.
Postupne sa dostávame k ďalšej dôležitej otázke - čo je to obraz? Je to záludná otázka, podobne som sa cítil, keď som debatoval pri obede v prístavnej vývarovni o obrazoch Ivana Mládka. Vysvetľoval som princíp obrátenej perspektívy, na ktorej Mládek svoje obrazy postavil. Jeden spolusediaci na mňa vytasil otázku: „A sú tie obrazy pekné?“ Odpovedal som okľukou: „Sú zaujímavé.“ „No dobre" – nedal sa spolusediaci odradiť – „ale sú pekné?“ Zamyslel som sa, pretože som zavetril pascu, ktorá spočíva v nedostatočnosti slov. Musel som nasadiť páku: „Čo tým myslíš, či sú pekné? Akú krásu máš na mysli? Čo si ty pod krásou predstavuješ?" Ukázalo sa, že spolusediaceho predstava o peknom obraze je taká, že je proste pekný. A ja som do večera rozmýšľal nad tým, ako mu vysvetliť, že iný druh krásy má obraz so zátiším, s kvetmi alebo krajinou a iný typ krásy obsahuje obraz s obrátenou perspektívou, ktorý je výsledkom životnej filozofie prameniacej z rovnakého zdroja humoru a recesie, ako Jožin z bažin či Lízátko. Dva typy krásy, ktoré sa nedajú zameniť, sú odlišné, ale dajú sa jednoducho opísať slovom „pekné.“
Jasne som si vtedy uvedomil, že nie je v moci slov tento rozdiel krátko a výstižne vysvetliť. Neostáva iné, než obrazy vidieť, porovnať, precítiť, porozumieť. Je to jazyk existujúci mimo slov a predsa sprostredkujúci informácie. Povedať o Mládkovom obraze s obrátenou perspektívou a Van Goghových slnečniciach, že sú pekné, môže viesť k pochopeniu, že v obidvoch obrazoch nájdeme tú istú krásu. A samozrejme k sklamaniu po tom, čo ich naozaj uvidíme. Jeden pohľad nám veľmi jasne pomôže pochopiť, v čom sa od seba obidva obrazy odlišujú a prečo je každý z nich iný a zároveň pekný. Ťažko tento rozdiel vystihnúť slovami, stačí však jeden pohľad a vieme sa zorientovať.
Napriek tomu sa nenecháme odradiť a neúnavne sa pokúšame slovami opísať obrazy, ktoré nás zaujali, očarili, sklamali či znechutili. A tiež prostredníctvom obrazov vyrozprávať príbehy, posolstvá a zážitky. Siahnuť na hviezdy. Prekročiť hranice.
