Inak bol javom až príliš často prítomným v histórii tiahnucej sa od pradávna až do dnešnej doby. Mal rôzne podoby. Bol súboj na kordy, na nože, strieľalo sa z pištolí, vzduchom lietali päste. Okrem každodenných duelov sa v histórii odohralo niekoľko výnimočných, nadčasových súbojov, v ktorých však ako zbrane slúžili farby a štetce vedené rukami majstrov, ktorí sa nerodili bežne.
V starom Grécku vraj medzi sebou zápasili maliari Parrhasios a Zeuxis. Zeuxis priniesol obraz s hroznom, ktoré namaľoval tak verne, že sa naň zleteli vtáci. Potom Parrhasios priniesol záclonu. Namaľoval ju tak vierohodne, že Zeuxis, ktorého nadulo pýchou, ako jeho obraz posúdili vtáci, začal naliehavo žiadať, aby záclonu odstránili a ukázali maľbu. Keď spoznal svoj omyl, odovzdal palmu víťazstva súperovi a úprimne sa zahanbil, pretože on oklamal vtákov, Parrhasios však jeho samého.
Súboj medzi Apellesom a Protogenom prebehol pár storočí neskôr. Apelles sa priplavil na ostrov Rhodos, aby mohol vidieť dielo autora, ktoré poznal iba z povesti. Zamieril do jeho dielne. Protogenes tam však nebol, iba akási starena, strážiaca jeho dosku značnej veľkosti, pripevnenú na stojane. Povedala, že Protogenes je preč, a spýtala sa, čo má povedať, kto ho hľadal. „Tento“, povedal Apelles, chopil sa štetca a nakreslil veľmi tenkú farebnú čiaru cez dosku. Keď sa Protogenes vrátil, starena mu oznámila, čo sa stalo. Umelec si prezrel jemnosť čiary a hneď povedal, že prišiel Apelles, lebo také dokonalé dielo nemôže patriť inému. Sám potom inou farbou namaľoval do tej istej čiary ešte tenšiu a keď odchádzal, prikázal starene, aby ukázala dosku Apellovi, až sa vráti, a povedala mu, že to je ten, ktorého hľadá. Tak sa aj stalo. Apelles sa vrátil, začervenal sa, že ho porazili, a treťou farbou rozťal čiary tak, že nenechal miesto ani pre najjemnejšiu čiarku. Protogenes priznal, že ho Apelles porazil, ponáhľal sa do prístavu a vyhľadal svojho hosťa. Dosku sa rozhodli uchovať pre potomkov, aby ju mohli obdivovať všetci, ale predovšetkým umelci. Doska vraj neskôr zhorela pri požiari cisárskeho domu na Palatine.
O takmer dve tisícročia neskôr sa odohral ďalší súboj – v renesančnej Florencii. V pápežskej sále Veľkej rady sa mali stretnúť dvadsaťšesť ročný Michelangelo a päťdesiattri ročný Leonardo. Piere Soderini vtedy múdro využil ich zaťatú rivalitu a ponúkol obidvom na výzdobu steny tejto sály. Leonardo si ako námet zvolil bitku medzi Florenťanmi a Milánčanmi pri Anghiari. Svoje kartóny zhotovil ako prvý. Ľudia sa zbiehali a od údivu strácali reč, ohúrení prekvapením a obdivom. Michelangelo však nezaostával. Namiesto bojového výjavu si zvolil okrajovú epizódu z boja proti Pisančanom: florentskí vojaci sa kúpu v Arne pri Cascine, keď odrazu trubač zatrúbi na poplach. Aj Michelangelo v tomto diele prekonal sám seba. Veľký súboj sa však skončil dosť neočakávane. Leonardo pre realizáciu veľkej maľby použil Pliniov recept na prípravu omietky, ktorú používali Rimania vo svojich freskách. Spočiatku sa mu dielo darilo, až jedného večera, keď maľoval trocha vyššie široký pás, nepodarilo sa ohňom vysušiť farby. Leonardo preto prikladá do ohňa viac dreva, aby plamene dosiahli maľbu. Farby však stiekli dole a zašpinili a zničili aj už vysušené časti fresky. Priveľkým teplom sa omietka dole nadula ako bublina a z maľby ostala iba pestrofarebná kaša. Leonardo sa už nepokúsil urobiť fresku druhý krát. Súboj s Michelangelom prehral, ale ani ten svoju fresku nikdy nedokončil. Kartóny sa postrácali a poznáme ich iba z reprodukcií iných umelcov.
V dobe nám už pomerne blízkej John Constable vystavil svoj obraz Otvorenie mostu Warerloo na každoročnej májovej výstave Kráľovskej akadémie. Ešte deň pred vernisážou obraz vylepšoval rumelkou a karmínom. Obraz bol zavesený vedľa Turnerovho Helvoetsluys. Turner do miestnosti niekoľkokrát prišiel, prezeral si Constableov obraz, potom svoj vlastný. Nakoniec si priniesol paletu a primaľoval na šedé more vo svojom obraze oranžovočervenú okrúhlu škvrnu veľkú asi ako šiling a bez slova odišiel. Intenzita škvrny kontrastujúca so studenými farbami obraz oživila natoľko, že vedľa neho Constableova rumelka i karmín vybledli. Consatable to trpko komentoval: „Turner sem prišiel a vystrelil z pištole.“
V týchto súbojoch krv netiekla, aj keď sa končili nie vždy zmierom a porozumením. Nebolo ich veľa a dnes už podobné udalosti buď neprebiehajú, alebo si ich nikto nevšíma. Faktom je, že farba a štetec už v živote človeka nezohrávajú tak významnú úlohu, ako v uplynulých časoch. Aspoň máme na čo spomínať.
