V starovekom umení zvíťazila ilúzia, bol to úplne nový objav. Diskusie o maliarstve a sochárstve sa preto nevyhnutne sústreďovali na napodobňovanie, na mimesis. Umelec tej doby sa pri svojej tvorbe začal pozerať na prírodu.
Otázka, čo znamená „dívať sa na prírodu“, odhaľovala praktický problém výuky umenia. Akademický učiteľ, ktorý si zakladal na presnosti znázorňovania, zistil – ako to doteraz zisťuje – že ťažkosti jeho žiakov spočívajú nielen v schopnosti napodobňovať prírodu, ale tiež v neschopnosti ju vidieť. Platí totiž zásada, že žiadny človek nevidí, ako veci sú, keď nevie, aké by mali byť. Presvedčiť sa o tom môžeme na akademickej kresbe postavy nakreslenej niekým, kto nepozná stavbu tela, spojenie kostí a anatómiu, v porovnaní s niekým, kto tomu dôkladne rozumie — obidvaja vidia rovnaký život, ale inými očami.
Od takých úvah bol krok k myšlienke, že zmeny v štýle, ako ich popísal Vasari, sa zakladajú nielen na zlepšenej zručnosti, ale že sú aj výsledkom rôznych spôsobov, ako je možné vidieť svet. Napodobeniny v rannom umení presne zodpovedajún apodobeninám detí: nevidíme nič z toho, čo je pred nami, pokiaľ sme to nejakým iným spôsobom nepoznali alebo nehľadali už skôr; nespočetné pozorovateľné rozdiely medzi obdobím nevedomosti a vedomosti svedčia o tom, že zúženie a rozšírenie našeho videnia spočíva na iných faktoroch než na jednoduchom sprostredkovaní prirodzeného videnia. Ľudia onej doby videli a obdivovali tak málo, pretože viac nepoznali.
Aby Warburg sa zaoberal problémom, ktorému zasvätil celý život; problémom, po čom vlastne pátrala renesancia v klasickom staroveku. Warburga to viedlo k bádaniu o vzniku renesančných štýlov v pojmoch adopcie nového vizuálneho jazyka. Videl, že to, čo si renesanční umelci vypožičali od klasického sochárstva, nebolo náhodné. Dialo sa tak vždy, keď maliar cítil potrebu zvlášť expresívneho zobrazenia pohybu alebo gesta. Jeho tvrdenie, že umelci quattrocenta, ktorí boli skôr považovaní za protagonistov rýdzeho pozorovania, sa často uchyľovali k vypožičanému vzoru, zapôsobilo veľkým dojmom. Jeho stúpenci, podnietení záujmom o ikonografické typy, zisťovali viac a viac, že závislosť na tradícii bola pravidlom dokonca aj u tých umeleckých diel renesancie a baroka, ktoré boli do tej doby považované za naturalistické.
Umelec každej doby nevyhnutne čerpal zo vzorov a schém umenia predchádzajúcich epôch. Umenie sa rodí z umenia, nie z prírody. Potreba vzorov je univerzálna.
Nie všetko, čoho je umenie schopné dosiahnuť, je možné dať ďalej. Ktorý maliar sa kedy naučil znázorňovať všetko, čo je v prírode? Avšak akonáhle raz pochopí zásady napodobňovania, zobrazí všetko, čo sa mu hodí. Ktorý remeselník vytvoril loď takého tvaru, aký nikdy nevidel?
