Moje kroky tam minulý týždeň zamierili na vernisáž výstavy troch maliarov a jednej sochárky. Figura sui temporis obsiahnutá v maľbách veľkého formátu a sochách plus videoinštalácia – a mená Pavol Stručka, Jozef Srna, Vladislav Zábel a Katarína Galovič Gáspár.
Figúra je tematickým stredobodom celej výstavy. V maľbe to bola odjakživa kráľovská disciplína. Každé historické obdobie malo svoju „figúru“ a aj dnešní svetoví autori majú svoj archetyp prepojený s duchom doby. Maliarov klasického razenia na Slovensku dnes nie je veľa a práve preto je výstava na Zámockej ulici výnimočná. Štyria mladí autori v nej predstavujú „svoju figúru“. Individuálne má každý z nich jedinečný prístup k svojmu médiu, inklinuje k iným veciam. „Morálny podtón“, násilie, záujem o figúru –všeobecné črty, na základe ktorých sa môžu cítiť vzájomne prepojení. V prípade troch maliarov tiež historická maľba a jej techniky, ktorých sa držia a transformujú do súčasného kontextu.
Na vernisáži zaznelo motto podujatia: „Prikláňame sa k tejto rýdzo akademickej tradícii, ktorá je gestom vzdoru proti frázam súčasného umenia, aké môže akýkoľvek umelec vytvoriť. Je to spôsob, ako povedať, že sa situácia obrátila – že to, čo bolo kedysi odbojné, sa stalo ortodoxiou hlavného prúdu, a to, čo bolo kedysi ortodoxiou, sa stáva určitou formou vzbury“.
Manifest, ktorý manifestom nemá byť. Aspoň nie tak, ako ho vnímali generácie výtvarníkov minulosti. Nie je to protest, nie je to programové memorandum. Skôr je to vyhlásenie o tom, ako sa mladí autori cítia, túžba upozorniť na význam a dôležitosť maľby. Kto by nevyužil príležitosť stretnúť sa a vypovedať o svojom vnútornom svete, objavoch a skúsenostiach?
Paul Johnson na záver svojho (mimochodom dosť drahého) diela Dejiny umenia: Nový pohľad sumarizuje problematiku maľby v súčasnosti. Poukazuje na fakt, že v 20. stor. umelci o klasickú maľbu stratili záujem a vytratila sa i z inštitúcií. Dnes nastal obrat a mladá generácia o maľbu záujem má, nenachádza však možnosť ju študovať. Pedagógovia technológiu klasickej maľby buď nepoznajú, alebo nemajú záujem ju vyučovať.
S týmto kontextom sa prekrýva aj Figura sui temporis. Možno tu polemizovať a jemne sa dotýkať celej problematiky, nenechajte sa však uniesť do labyrintu antagonizmu. Autori si zvolili ideu vyhraneného priestoru či zobrazenia ľudského tela ako prostriedok k vyjadreniu názoru a komunikácie s vonkajším svetom. Svojou naviazanosťou na svetovú historickú tradíciu prenikajú do oblasti u nás tak trocha stojacej mimo centrum pozornosti.
Štyri veľké miestnosti som niekoľkokrát prešiel z jedného konca na druhý – efekt ohúrenia nezvyčajným zážitkom zaručený. Obrazy evokujú obdobie výstav v Salóne, historický kontext prepojený s duchom súčasnosti. Na diváka môže zapôsobiť ich monumentálnosť, výborné zvládnutie tradičnej technológie maľby, stretnutie tvárou v tvár figúram v životnej veľkosti, ktoré v podivuhodných zoskupeniach odrážajú svet, v ktorom žijeme a odkazujú na svet, v ktorom sme žili. Z poslednej miestnosti doliehajú zvuky videoinštalácie, ideovo i sochársky prepracovaného diela Katky Galovič Gáspár – lahôdka pre fajnšmekerov tohto druhu tvorby.
Prečo pokladám túto výstavu za výnimočnú? Prečo pokladám vystavené diela za znamenie nového začiatku veľkoformátovej figurálnej maľby na Slovensku? Pretože nie je takmer žiadna tradícia, niet na čo nadväzovať. Svojím spôsobom je to hárok nepopísaného papiera, do ktorého sa autori odvážili vkročiť a doplniť to, čo chýba. Odlišná je situácia v Čechách, Európe či USA. Klasická veľkoformátová maľba tam zaberá rovnakú dôležitosť ako iné moderné výtvarné prejavy, je sledovaná a požadovaná. Tento typ plurality, spolunažívania s iným názorom je možné zachytiť aj z atmosféry výstavy.
Autori k sebe našli cestu na VŠVU v Bratislave v ateliéri maľby J. Bergera. Napriek tomu sa cítia byť samoukmi. Nemajú klasické vzdelanie akadémie. Akadémia dnes neexistuje. Historické zdroje a vlastná skúsenosť sú v tejto oblasti ich jediným učiteľom. Aj preto ich aktivitu považujem za vystrelený šíp, ktorý naberá výšku, hľadá svoj smer. Štúdium skončili len nedávno a momentálne každý čelí novým výzvam prameniacim z tejto zmeny.
Katarína Galovič Gáspár sa prezentuje hlavne objektom a videoinštaláciou Rukojemník. Stvárňuje tému, ktorá hýbe súčasným svetom. Násilie, pocit ohrozenia sú jej prednostné témy. Spracovanie drapérie môže evokovať barokovú sochu – odkaz na historickú tradíciu. Videosekvencie kombinované so zvukmi ohrozenia naopak prebývajú v súčasnosti. Dokonalé prepojenie idey, poctivej sochárskej práce a súčasných médií.
K. Galovič Gáspár – Rukojemník
Pavol Stručka predstavuje rozmerné plátna, z ktorých asi najvýraznejšie pôsobia Bakchanálie. Rozhodol sa pre riešenie, v ktorom orgie, hýrenie, pijanské scény prekvapivo absentujú. Je to obraz, v ktorom Bakchanálie vlastne nie sú. Ďalšie jeho plátna predstavujú akty zvládnuté bravúrnou technikou maľby, v ktorých prevažuje psychologický aspekt ohrozenia, porovnávania. Môžete sa nechať opojiť špecifickým druhom poézie charakteristickým maľbe tohto druhu. Neuspokojuje sa iba dosiahnutím dočasnej méty modernosti, má potenciál prekročiť prah nadčasovosti.
P. Stručka – Bakchanálie
Jozef Srna ako dôkladný a presný pozorovateľ ťaží predovšetkým z motívov so sociálnym rozmerom. Veľkoplošná Nádej či Heroín mapujú práve túto oblasť. Oblaky sú už v inej polohe, prezrádzajú obdiv k W. M. Turnerovi. Srnovo dielo odhaľuje tvrdo a vytrvale pracujúceho umelca a môžete si v ňom vychutnať jemnosti maľby dnes už nie vždy prítomné v obrazoch zahrnutých do kategórie „maľba“. Zobrazenie zaľudneného priestoru, používanie farieb a svojský „prstoklad“ prezrádza osobnosť s vlastným názorom, čo možno určite tvrdiť aj o ostatných troch výtvarníkoch.
J. Srna – Nádej
Vlado Zábel prebýva vo svete mýtov a tém prepojených s dávnymi dobami staroveku. Vynikajúco zvládnutá technika pološera, do súčasnej doby transformovaný Ikaros či Ofélia sú magickým vesmírom priťahujúcim pozornosť a vťahujúcim do svojho vnútra. Jeho dielo (a tiež jeho kolegovia) o ňom prezrádzajú úžasné a bezhraničné vedomosti z histórie umenia a samotársky typ osobnosti. Je to výnimočný teoretik a precízny maliar s osobitou technikou. V Benátkach pozná všetky historické miesta, uličky a zákutia naspamäť.
V. Zábel – Ikaros
Text vychádzajúci z vystavených diel znie: zbavte sa očakávania, že nejaký štýl či smer sa stane vedúci, dominantný. Neusilujeme o nadradenie klasickej maľby nad ostatné výtvarné prejavy. Zaraďujeme ju medzi ne ako rovnocennú.
Figura sui temporis, Katarína Galovič Gáspár, Pavol Stručka, Jozef Srna, Vladislav Zábel
13. 9. – 8. 10. 2006
Pálffyho palác, Zámocká ulica, Bratislava
