Kultúru ako takú však formuje množstvo ďalších individualít činných vo všetkých sférach spoločenských aktivít. Často sa ukrývajú niekde v závetrí. Ich osudy bývajú nemenej zaujímavé a inšpiratívne. Zastávam názor, že ich dielo by nemalo zapadnúť prachom a malo by sa stať súčasťou nášho kultúrneho povedomia. Mainstreamové médiá pochopiteľne pre tento účel neuvoľnia priestor, preto som sa rozhodol čiastočne vyplniť dieru. Dnes to bude o živote a diele výtvarníka z Východnej. Informácie z prvej ruky a obrazový materiál mi poskytol jeho syn a môj kamarát Jano.
Autoportrét Cesta tvojho otca k umeniu nebola ľahká. Celkovo pre nadané deti na Strednom Slovensku v štyridsiatych rokoch to bola cesta zarúbaná. Ako sa to podarilo tvojmu otcovi?
Určite to na dobu, kedy si ľudia cenili viac fyzickú prácu než duševnú, nebolo ľahké. Pamätám sa, že starká (otcova mama) nebola nadšená, keď som šiel na umeleckú školu ja, nieto ešte jej syn. Kreslenie ho držalo od malička, keď do rúk dostal prvú ilustrovanú knižku a myslím, že jeho umelecká púť začala odkresľovaním obrázkov z nej. Musel chodiť do školy a pomáhať doma, lebo žil len s mamou a starými rodičmi, preto kreslieval po večeroch pri slabučkom svetle. Doma sa pochopiteľne nestretol s pozitívnou odozvou na jeho zámer vydať sa umeleckým smerom, a tak sa po skončení základnej školy šiel učiť za maliara – natierača. Kreslenie mu ostalo len ako koníček. Raz chceli v Liptovskom Hrádku vymaľovať škôlku. Chceli tam mať rôzne detské motívy, a tak školský majster, ktorý vedel, že otec kreslí, poslal jeho. Vymaľoval to najlepšie ako vedel. Bavilo ho to. Vtedy ešte ani netušil, ako mu to zmení život. Tie maľby videl jeden výtvarník z Liptovského Hrádku Karol Feňveš. Vyhľadal otca na škole a ponúkol mu, že ho pripraví na prijímačky na umeleckú školu v Bratislave. Jeho mama o tom nechcela ani počuť, nakoniec však privolila. A urobila dobre. Otca prijali.
V Bratislave sa stretol s mnohými (budúcimi) osobnosťami slovenskej výtvarnej scény. Mali medzi sebou zaujímavé vzťahy...
Ale áno. Myslím že najväčšími menami tam boli Jožko Bednárik či bratia Rumanskí. Určite ich bolo viac, ale mená si nepamätám. Každopádne títo traja mu boli najbližší. Žili spolu na intráku, pomáhali mu učiť sa po slovensky – otec bol z Východnej a tam sa veru nehovorí najspisovnejšie. Vlastne si myslím, že si pomáhali navzájom, ako to na internátoch býva.
K titulu akademického maliara sa ale nedopracoval, čo malo tiež svoje dôvody...
Samozrejme, túžil po vysokej škole, ale všetci vieme, aká bola doba a nie každý, čo na to mal, sa na ňu dostal. Otca neprijali, možno preto, že jeho mama nebola v strane, a možno to naozaj bolo nad jeho sily. Chodieval tam na konzultácie, ale nikdy sme sa o tom nebavili. Viem len to, že s odstupom času to až tak neľutoval.
Po štúdiách sa predsa len vrátil na rodný Liptov. Kde sa uchytil?
Vrátil sa domov. Liptov a hlavne Východná boli pre neho všetkým. Po škole išiel na dva roky na vojnu do Prešova, odkiaľ si doniesol aj manželku. Po vojne začal robiť v Popradskej galérii. Neviem ako dlho tam bol, ale dlho nie. Odtiaľ odišiel pracovať do Liptovského Mikuláša, kde sa potom aj presťahovali. Neviem to isto, ale pravdepodobne pracoval najskôr v mikulášskej galérii a potom po čase začal učiť výtvarnú na ZUŠ-ke, kde učil až do smrti.
Skús v krátkosti zhrnúť jeho tvorbu - aké techniky používal, aké žánre obsiahol, aké motívy ho priťahovali? Čo boli jeho srdcovky?
Jeho tvorba sa držala výlučne Liptova. Fascinoval ho starý dedinský život, drevenice, príroda, proste všetko, čo mu bolo blízke od útleho detstva. Miloval jar a zbožňoval jeseň. Pestrá škála farieb prírody ho vedela ukľudniť, dať mu novú energiu do života. Nebol víkend, kedy by nešiel do Východnej, prejsť sa po poliach, do lesa či po dedine. A vždy s papierom a ceruzou v ruke. Veľmi rád maľoval staré príbehy, ľudové rozprávky, strigy a mátohy. Bol týmito vecami pohltený. A snažil sa to vštepiť aj do svojich detí, čo sa mu v mojom prípade aj podarilo. Techniky využíval rôzne. Hoci najčastejšie to boli ceruza, perokresba, olej a suchý pastel, nebránil sa ničomu. Experimentoval s leptom, drevorytom, drevorezom, linorezom a linorytom, mastný pastel a veľa ďalších, vrátane kombinácie techník. Veľmi často používal tváre ľudí, ktorých mal rád. Neraz sa stalo, že som sa na jeho obraze aj spoznal. Snažil sa používať teplé farby, no nakoniec obraz vždy zostal trošku pochmúrny. Prečo, to sa už asi nik nedozvie.
Vraj jeho prvá vernisáž sa udiala až po jeho smrti. Čo k tomu môžeš dodať?
Dodať? Nie veľa. Vždy tvrdil, že spraví výstavu keď na to bude mať dostatok kvalitných prác, a príde vhodný čas. Hoci mal pár obrazov na spoločných výstavách s rôznymi výtvarníkmi, sám ju nikdy nespravil. Nechcel. Akoby si myslel, že nemá čo ukázať.
A čo odozva slovenskej kultúrnej obce?
Samozrejme bol jej členom. Raz dokonca robil v rámci členstva súbor obrazov Zbojníkova balada, či Zakliata panna vo Váhu a divný Janko od Janka Kráľa, ktorého mal zo spisovateľov asi najradšej.
Dlhoročná pedagogická prax mu do rúk priniesla stovky detí. Boli medzi nimi aj výraznejšie osobnosti?
Osobnosti neviem. No dostal veľké množstvo ľudí na vysoké školy. Nezabudnem na jedného chalana, ktorý raz prišiel za ním do triedy a povedal, že chce kresliť. Bol to aktívny hokejista. Oco ho posadil, dal mu papier, ceruzu a dal mu nakresliť zátišie. Dopadlo to katastrofálne. Nakoniec ho vzal do učenia a spravil z neho skvelého kresliara, ktorý skončil vysokú školu architektúry vo Viedni. Svojim žiakom odovzdával svoje skúsenosti, svoje myslenie, svoje inšpirácie, ako keby im odovzdával svoj odkaz.
Od detstva to bol tvrdo pracujúci človek a aj vďaka sústavnej práci bol aj primerane uzavretý. Aký bol jeho bežný deň?
Uzavretý veru bol. Málokedy sa niekomu otvoril. Veľa vecí v sebe držal a sústavne rozmýšľal. Keď nebol v ateliéri fyzicky, bol tam mysľou. Nebolo veľa dní, kedy by do ateliéru nešiel. Dalo by sa povedať, že tam sedel stále. Ráno vstal, vypravil ma do školy, šiel do ateliéru, na obed šiel učiť, o šiestej zavrel triedu a šiel späť do ateliéru kde bol asi do deviatej. A takto sa to točilo skoro každý pracovný deň. Cez víkend buď bol niekde von, alebo opäť v ateliéri.
Pokúšal sa ti nejako odovzdať svoje skúsenosti? Mal si o to vôbec záujem?
Jasne, že pokúšal. Bol som ale v puberte a keď mi mohol dať najviac, mal som 16 rokov a zaujímali ma úplne iné veci ako nejaké rady, čo ma samozrejme nijako neospravedlňuje. Avšak aj napriek tomu, že som jeho snahu odovzdať mi jeho skúsenosti sčasti ignoroval, dal mi neskutočne veľa. Či už na strednej umeleckej, alebo v terajšom živote. Hlavne vo svojej práci mi vždy napadne niečo, čo mi hovorieval a často sa stane, že práve tá maličká spomienka mi pomôže vyriešiť nejaký problém. Teraz by som dal za jeho rady, a hlavne za jeho samého čokoľvek.
Na záver návrh etikety, ktorý máme my pamätníci hádam ešte v čerstvej pamäti.
PS: Vybrať obrazový materiál nebolo jednoduché. Rozhodol som sa pre túto zmes ilustrácií, kresieb a malieb, autor všetkých je Ján Brezina starší. Nenechám si ujsť príležitosť, aby som vám v blízkej budúcnosti mohol odhaliť viac.
