Asi aj kvôli tomu, že to nie je Superstar v jednom kuse zobrazovaná na stránkach bulváru, ušiel mne a asi celej kultúrnej obci mimo Poľska (okrem Jana Rejžka, ktorý sa s ním rozlúčil v Lidových novinách) dátum 6. 10. 2006, kedy kultová osobnosť poľskej kultúry navždy odišla. Dodatočne chcem doplniť medzeru a prispieť pár slovami k spomienkam na človeka, o ktorom na Slovensku asi veľa počuť nebolo.
Narodil sa 10. 12. 1945 v Zamości. Od detstva sa učil hrať na fortepiano. Študoval architektúru na Krakovskej polytechnike (s Krakovom je zviazaný celý jeho ďalší život), kde stretol Jana Kantego Pawluśkiewicza. S ním potom založil Kabaret Architektów Anawa (z francúzskeho En Avant – vpred). Prvé úspechy na hudobnom poli sa viažu k vystúpeniam v malom študentskom klube, kde mládež chodila počúvať budúci hit „Pomarańcze i mandarynki”, spievanú poéziu a hudbu trocha jazzovú a trocha klasickú, komornú. Na jedno z týchto vystúpení Grechuta pozval vtedajších velikánov – Piotra Skrzyneckého i Evu Demarczyk z Pivnice pod Baranami. „Bol to šialený nápad. Piotr neprišiel, určite zapadol do nejakej krčmy. Ale na moje veľké prekvapenie Eva prišla. Videl som v treťom rade jej čierne oči. Je to Čierna Madona! Myslel som, že spadnem z pódia. Po koncerte prišla za mnou: "Panie Marku, bardzo mi się podobają pana piosenki, proszę tego stylu nie zmieniać". ” – spomína na svoje začiatky Grechuta.
Marek Grechuta a Anawa
Debutoval v tom istom roku (1967), keď získal 2. miesto na VI. Studenckim Festiwalu Piosenki v Krakove v kategórii vokalistov a pieseň Tango Anawa bola uznaná za najlepšiu na festivale. V ďalších rokoch vyhral cenu opoľského festivalu (Opole'71 – za pieseň Korowód) a cenu MKiS. So skupinou Anawa nahral svoje dve prvé platne – Marek Grechuta & Anawa (1970 – väčšina z nich sú do dnes známe hity) a Korowód (1971). V tomto roku skupinu opustil a založil inú – WIEM (W Innej Epoce Muzycznej) a nahral s ňou dve platne – Droga za widnokres a Magia obłoków. O päť rokov neskôr znova začal spolupracovať s Pawluśkiewiczom a písať hudbu na texty Witkacego. V r. 1977 jeho pieseň Hop – szklankę piwa získala Grand Prix na vestivale v Opoli. Spolu s Krzysztofem Jasińskim a J. K. Pawluśkiewiczom vytvorili podľa S. I. Witkiewicza muzikál Szalona lokomotywa.
V r. 1976 začal spolupracovať s Pivnicou pod Baranami, ktorá trvala takmer 10 rokov. Skladá piesne, zhudobňuje a píše poéziu. V nasledujúcich troch desaťročiach nahral viacero platní, ktoré si získali široké spektrum poslucháčov. Pieseň Dni których nie znamy sa stala hymnou fotbalového klubu Korona Kielce.
Opisovať melancholický svet poskladaný z tónov a melódií tohto výnimočného umelca mi pripadá neprimerané, každému záujemcovi odporúčam tento div a zázrak vlastnými ušami vypočuť. K tomu si treba predstaviť atmosféru krakovských pivničných podnikov, kabaretu a kolorit sedemdesiatych rokov socialistického Poľska. Na záver pripájam text jednej z periel jeho tvorby:
„Korowód”
Kto pierwszy szedł przed siebie? Kto pierwszy cel wyznaczył?
Kto pierwszy w nas rozpoznał? Kto wrogów? Kto przyjaciół?
Kto pierwszy sławę wszelką i włości swe miał za nic?
A kto nie umiał zasnąć nim nie wymyślił granic?
Kto pierwszy w noc bezsenną wymyślił wielką armię?
Kto został bohaterem? Kto żył i umarł marnie?
Kto pierwszy został panem? Kto pierwszy został sługą?
Kto musiał wstawać wcześnie, a kto mógł spać za długo?
Stając zapatrzeni w obłoki i w niebo
Zapatrzeni w tańcu, zapatrzeni w siebie
Wciąż niepewni siebie, siebie niewiadomi
Pytać wciąż będziemy, pytać po kryjomu
Kto pierwszy był fakirem? Kto pierwszy astrologiem?
Kto pierwszy został królem, a kto chciał zostać bogiem?
Kto z gwiazdozbioru Vega patrząc na ziemię zgadnie
Kto pierwszy był człowiekiem? Kto będzie nim ostatni?
