Prezentoval pritom svoj nový nástroj – organ, ktorého klávesy boli prepojené s farebnými žiarovkami. Tie sa rozsvietili vždy, keď bol stlačený príslušný kláves. Každý tón mal svoju farebnú žiarovku. Vo svojom prehlásení v krátkosti vysvetlil svoj nový prístup k farbe. Jeho cieľom bolo podriadiť vytvorenie farebnej harmónie produkcii zvuku v hudbe.
Dovtedy bola farba spájaná výlučne s formou. V maľbe bola iba jedným z mnohých elementov, napriek tomu, že v skutočnosti je najväčším zdrojom krásy. Dovtedy neexistoval jediný obraz, ktorý by nemal ani formu, ani tému a ktorý by zobrazoval iba čistú farbu. Ani najpokročilejší impresionizmus sa k tomu nedostal. Nebolo žiadne farebné umenie, ktoré by sa zaoberalo iba farbou samotnou.
Predmetom tejto invencie bolo položiť prvý základný kameň takéhoto umenia v budúcnosti. Rimington uviedol tri nové prvky pri používaní farby — čas, rytmus a okamžitú kombináciu. Takto odpútal farbu od formy a narábal s ňou za účelom jej krásy.
Povstala otázka: Aký účel má takéto nové umenie? Rimington odpovedal: Aký je účel akéhokoľvek umenia? Či nie je jeho cieľom povzniesť, zušľachtiť, znásobiť radosti a záujmy života, vychovávať špeciálne zmysly, ktorým slúži? Jediný možný súper pre zvuk ako nositeľa čistých emócií je farba. Dovtedy však neexistovalo umenie, ktoré by bolo v takom vzťahu k farbe ako je hudba k zvuku.
Prepojením hudobno – farebnej harmónie sa zaoberal fyzik Isaac Newton. S ideou vizuálneho pozorovania hudby prišiel tiež francúz Louis-Bertrand Castel. Nebola však priamo prepojená s umením. Týmito myšlienkami však bol zaujatý ruský skladateľ A. N. Skriabin. Zostrojil mechanizmus podobný Rimingtonovmu svetelnému organu. Výsledkom bola svetelno – hudobná symfóniu Prométeus, ktorú prvý krát predstavil v r. 1910. Spolupracoval s ním pri tom aj Vasilij Kandinskij, ktorý do predstavenia zakomponoval svoje obrazy.
Kandinskij je považovaný za maliara, ktorý namaľoval prvý abstraktný obraz (1910). Abstraktnú maľbu objavil vo chvíli, keď sa jedného dňa vrátil do svojho ateliéru a na stojane uvidel vlastný obraz, položený naopak, hore nohami. Bol ohromený krásou, ktorá presahovala krásu obrazu v pôvodnom, neprevrátenom stave. Očarila ho oslobodená farba, odpútaná od akejkoľvek závislosti na forme. O farbe a hudbe sa vyjadril takto: „Farba je klávesnica, oči sú harmónie, duša je piano s mnohými strunami. Umelec je ruka, ktorá hrá, dotýka sa jedného či druhého kľúča, aby spôsobil v duši variácie.” Kandinskij vnímal abstrakciu ako novú úroveň vnímania a komunikácie – ako čisto duchovný rozmer umenia a krásy. Napísal o tom veľmi zaujímavý spis „O duchovne v umení” (1923). Spis sa končí slovami: „Máme pred sebou vek vedomého tvorenia a tento nový duch v maľbe ide ruka v ruke s duchom nových myšlienok smerom k epoche veľkých duchovných vodcov.“
Aké duchovno mal Kandinskij na mysli? Tento výraz má viac rozmerov. Mal na mysli emocionálne duchovno? Náboženské duchovno? Myšlienkové duchovno? Existuje ešte nejaký iný typ duchovna?
V rovnakom čase ako Kandisnskij sa k abstraktnej maľbe dopracoval aj Kazimír Malevič. Nasledovali ďalší, spomeniem Pieta Mondriana, ktorý tiež svoje maľby prepájal s hudbou (Brodway Boogie-Woogie), I. Kleina, ktorý farbu vnímal vyslovene duchovne atd. Povojnové obdobie zaznamenalo doslova prietrž abstraktných umelcov, ktorí sa však čím ďalej tým viac odkláňali od pôvodného zmyslu a odkazu abstraktnej maľby, namiesto duchovného prepojenia s farbou dominantnú pozíciu zaujalo prezentovanie samého seba, úsilie zaujať, upozorniť za každú cenu. Z abstraktného umenia sa v mnohých prípadoch stal prázdny efekt.
Ako som naznačil v samotnom názve tohoto textu, hudba nedala podnet k vzniku iba gréckej tragédii, ale aj modernej abstraktnej maľbe. Môžeme ich navzájom prepojiť? Je abstrakcia tragédia?
