Po veľmi dlhom čase znamená, že za posledných 35 rokov som sám od seba dáždnik do ruky nezobral a predtým ma tu nebolo. Asi starnem.
Vždy mi stačila leninovka, okrová menčestrová šiltovka, ktorú som dostal od kamaráta pred pätnástimi rokmi a predtým mi stačili vlasy na hlave. Tak to bežalo u nás v Turci. Dnes som ale pred odchodom do dažďa zauvažoval (to sa mi niekedy stáva, že sa tak prudko zamyslím) a povedal som si – vonku prší, pred týždňom sa mi narodilo bábo, cítim príznaky zapáleného hrdla, bolia ma kolená, musím prejsť zhruba dva kilometre po vlastných a vybrať lieky, podpísať zmluvu, spraviť nákup a vrátiť sa späť domov, to ako novopečený stokilový otec nemôžem zvládnuť bez dáždnika, to by neskončilo dobre.
Môže za to vek, to je jasné. Bez váhania som vykročil, s dáždnikom v ruke, do pľušte – čo je zmes vetra, dažďa, chladného vzduchu, kaluží po členky kdekoľvek sa pohnem a miliardy áut na ceste. Áno, autá, na tie som hneď zazrel úkosom, neviem pochopiť, prečo ich je miliarda na ceste akurát v takomto nečase. Možno sa jazdiť oplatí práve vtedy a vodiči o tom dobre vedia, a tak len čo začne fúkať, pršať a byť chladno, šup do auta a rýchlo do ulíc, vychutnať si tú nádheru, jazdu v zmätku a prepchatom meste.
Doktorku som stihol pred odchodom z práce. Vitamín K plus ďalšia tekutina pre malého sa spokojne pohojdávali v taške a namieril som svoje kroky k cieľu číslo 2. Slalom uličkami Nového Mesta spestril neveľký potkan, utekajúci pomedzi kvapky dva metre predo mnou. V panike rýchlo zvrtol doľava ku krajnici a skočil do potôčika, ktorý sa v lieviku strácal v kanálovom otvore. Len tak čľuplo. Aj som sa prizrel, či nenarazil hlavou o asfalt, ale išiel na istotu.
Stihol som podpísať zmluvu aj nákup v tržnici. A rýchlo domov, priama čiara. Cestou som rozmýšľal o tom, ako v daždi chodili Leonardo da Vinci, Nikola Tesla, Jozef Kainar či Milan Lasica. Milan Lasica chodí v daždi pravdepodobne rovnako ako ja, s dáždnikom v ruke, takže som sa sústredil na staršie ročníky. Nevedel som si celkom predstaviť s dáždnikom v ruke Leonarda, ale už ma to veľmi netrápilo, lebo som dorazil na roh nášho domu. Končí sa prvý týždeň mojej dovolenky. Ešte musím stihnúť antikvariát a povymetať v ňom všetky regály. Ktovie, čo všetko tam na mňa čaká...
