Má upozorniť okoloidúceho pocestného na hrozbu plytkých vôd, skalných útesov alebo nebezpečenstvo ako také, či už sa okoloidúci pocestný plaví po mori alebo len tak prechádza územím po vlastnej osi.
Maják je potrebný v noci, v hustých hmlách, silných búrkach, keď je situácia neprehľadná a hranica pozorovateľnosti klesá na minimum. Sú to okolnosti, keď je veľmi ťažké určiť správne súradnice, zistiť, kde je sever. A v takýchto podmienkach sa nachádzame prakticky stále.
Našťastie, prakticky stále sa nám orientáciu pokúša uľahčiť maják, a nie jeden. Sme síce malý národ, výstražných signálov však máme neúrekom. Už je to tak. Majstri slova, humoru a bystrého úsudku dlhé roky usilovne píšu fejtóny, odhaľujú rúško zakrývajúce pravú podstatu vecí, nahlodávajú nevedomú spokojnosť pocestného.
Zoznam funkčných majákov s jasným svetlom a dobrou svietivosťou by nebol krátky. Stručne stačí spomenúť Milana Markoviča (Druhé podanie), Júliusa Satinského (Tristo hrmených) či Milana Lasicu (Spoza dverí, Bodka Milana Lasicu). Blúdiaci človek u nás nemusí mať strach, že by sa ocitol vydaný napospas nemilosrdným živlom.
Naozaj, či možno odhaliť viac, opísať a jasnejšie zviditeľniť pravú podstatu hmly a kalných vôd, ktoré nás obklopujú?
Malý príklad: „Hovorcovia sa ocitli v priestore, kde je treba hovoriť o ničom, ako keby to bolo o niečom. Tento žáner – ľudovo balamútenie...“ (J. Satinský, Tristo hrmených)
„Ahoj, pičiaci, vneste do toho kultúru! Veríme vám.“ (Bodka Milana Lasicu)
„Viem, že už naozaj nemá význam pátrať po zmysle obsahu výpovedí nejedného z našich najvyšších predstaviteľov, ale záleží ešte u nás niekomu na rodoch, pádoch, na najelementárnejších pravidlách štylistiky, vetnej skladby či tvaroslovia?“ (Milan Markovič, Druhé podanie)
Atď.
Neprehľadnú temnotu pretínajú ostré svetelné lúče poprepletané iróniou a humorom. Zúfalo zápasia s nekonečnými chuchvalcami tmy, hmly a oparu. K všeobecnému prekvapeniu (pre lúče, majáky i všetkých pozorovateľov) však okoloidúci pocestný dlaňou zastiera svoj zrak a smelo vykročí v ústrety útesom, ktoré na neho v tme číhajú a pred ktorými ho majáky márne varovali...
Aký to všetko malo zmysel? Pocestní sa výstražným signálom úspešne vyhýbajú, nepriehľadné chumáče ich tiež ignorujú a s úsmevom na perách sa viac a odvážnejšie rozpínajú na všetky strany. Maják totiž nemôže urobiť viac, než svietiť a signalizovať. Pokiaľ mu niekto nevypne prúd.
