Problematiku Respektu rozoberať nebudem, internet i tlač poskytujú dostatočný zdroj informácií. Priznám sa, trocha ma prekvapilo, že časopis ako Respekt – s obsahom, ktorý má spád a „šťávu“ a je (podľa môjho názoru) na Slovensku predávaný lepšie než nejeden domáci časopis podobného razenia – si nezarobí na náklad predajom.
Zaujala ma ale úvaha Jakuba Horáka, televízneho producenta a manažéra agentúry TBWA Praha, publikovaná v Lidových novinách. Dotýka sa v nej veľmi citlivého bodu – zodpovednosti. Nediví sa faktu, že tento typ časopisu nevyžije z predaja (na rozdiel odo mňa, a určite preto, lebo tomu viac rozumie). Píše o potrebe investora, ktorý bude časopis vydržiavať bez ohľadu na jeho ziskovosť. Takých investorov nie je veľa. Prvá vlna prichádza zo zahraničia, nebudem rozoberať, prečo. Keď západné demokracie stratia záujem byť v úlohe sponzora pre dôležité tituly, ako je Respekt, na rad by mala prísť druhá vlna – domáce zdroje.
Prichádza fascinujúci moment, kde sa odvážil Jakub Horák udrieť klinec priamo po hlavičke a nenápadne vykreslil model organizmu, v ktorom sú navzájom poprepájané rôznorodé prvky žijúce jeden z druhého a jeden pre druhý. Domáceho sponzora definuje ako človeka, ktorému spoločnosť dala zarobiť obrovské majetky, a ten by mal dodržať reťazec a voči tejto spoločnosti prejaviť zodpovednosť.
Takto fungujúci model ma naozaj oslovuje, je to niečo, kde by som chcel existovať a kde by som chcel vychovávať svoje deti. Určite v rámci slobody názoru veľa hlasov udivene pokrúti hlavou nad tým, prečo by mal niekto pociťovať práve takúto formu zodpovednosti, keď si vlastným úsilím a šikovnosťou dokázal nahrabať majetoček nemalých rozmerov. Pointa spočíva v tom, že si môžem vybrať uhol pohľadu – optiku zodpovednosti alebo optiku sebestačného finančného draka. Nepokúšam sa rozhodovať, ktorá voľba je morálne správna.
Je to môj výber, moje rozhodnutie, jednoznačne sa prikláňam k modelu načrtnutému Jakubom Horákom: spoločnosť, ktorá dá vyniknúť šikovným jednotlivcom – predstaviteľom šľachty, podnikateľskej a intelektuálnej elite, ktorá s vedomím zodpovednosti pláta slabé miesta v spoločnosti, ktorá im umožnila zbohatnúť. Tieto slabé miesta nie sú centrom biznisu a napriek tomu určujú jej celkovú úroveň i vyspelosť. Sú to vzácne zdroje informácií, umožňujúce ľuďom zamyslieť sa nad tým, kam naša spoločnosť smeruje a ako si v nej nájsť svoje miesto. Ak vymiznú tieto majáky, jej ďalší rozvoj sa dostáva do bodu ohrozenia.
Pre niekoho nepríťažlivé riešenie však nie je postavené na nanútenej zodpovednosti, ale na slobodnom rozhodnutí, na túžbe byť súčasťou fungujúceho systému, na akceptovaní určitých pravidiel a skutočnosti, že naozajstná sloboda existuje iba v rámci týchto pravidiel. Jakub Horák neteoretizuje, ale uvádza vlastný príklad. Preto má morálne právo požadovať rovnaké správanie aj od spoločenskej „elity“.
