Začiatkom jari bývalý Eurotel vypustil do éteru bilboardy, na ktorých oznamoval, že ponúka nonstop vysokorýchlostný internet za mesačný paušál 299 Sk mesačne. Samozrejme, že to nebola pravda, bola to len akcia k jednému typu telefónov, ktoré si bolo treba zakúpiť (ak ma pamäť neklame, za zhruba 6000 Sk), a aj tak bol nonstop internet dátovo obmedzený. Avšak to sa človek dozvedel až v predajni Eurotelu.
Objavili sa superhviezdy. Indivíduá bez výraznejšej osobnosti, talentu, skrátka všedný priemer nafúknutý médiami do nadprirodzených rozmerov superhviezdy. Pseudozábava, vulgárnosť, bezobsažnosť sponzorované pre mnohých nepredstaviteľnou sumou a oficiálne povýšené na „umenie“. Zbierka Marienok, Tomášov a Aničiek, ktorých si už o pár mesiacov nikto nebude pamätať a stratia sa do zabudnutia.
Ivan Lexa je oslobodený od závažných obvinení, behá po slobode a smeje sa. Aj slovenskí výpalníci sú oslobodení a ich činnosť je uznaná ako podnikanie.
Poslanec pod vplyvom alkoholu za volantom spôsobil dopravnú nehodu. Službu konajúcemu policajtovi a médiám drzo tvrdil, že alkohol nepil. Prekrútená interpretácia poslaneckej imunity mu zabezpečuje v našej krajine beztrestnosť, darmo sa v médiách objavujú články expertov na právo, v ktorých jasne dokazujú, ako si určité kruhy manipulujú so zákonom a kryjú si navzájom chrbty.
Vo VUB sa pokúšam dozvedieť, ako si aktivovať službu, ktorá by mi zaslala SMS po každom použití platobnej karty. Zamestnanec banky ma však uisťuje, že takúto službu u nich nevedú. Po piatich minútach mu nakoniec uverím. O týždeň sa do tej istej banky dostávam znova, za iným účelom. Pre prípad sa opäť spýtam inej zamestnankyne na spomínanú službu. Ale samozrejme, treba len vedieť číslo SIM karty a nejaký kód. V priebehu 15 minút mi službu aktivuje a s úsmevom na perách mi oznamuje, že odteraz ma SMS upozorní na každú platobnú operáciu z môjho účtu.
Prešiel mesiac, ja som kartou zaplatil pár tisíc na rôzne účely, SMS nikde. Ani jedno pípnutie, ani jedna správa. Spomínam na úprimné pohľady obidvoch zamestnancov VUB. Ktorý z nich hovoril pravdu?
Pri vstupe do predajne Billa v Tatra centre na Hodžovom námestí vás víta upozornenie, že nemáte veriť falošným informáciám, ktoré šírili médiá, že výrobky z mäsa v tejto predajni sú zdravotne závadné. Vedenie tejto predajne vás prostredníctvom tohto pútača upozorňuje, že všetky produkty z mäsa sú tu absolútne zdravotne nezávadné. Moja skúsenosť je taká, že pri pokuse kúpiť si v tejto predajni salámu, pri prehľadávaní v regáli som párkrát objavil salámu pokrytú silne hrubou vrstvou plesne. Odvtedy tam mäsové produkty zásadne nekupujem. A nemusia ma na to upozorňovať médiá.
Zákaznícky servis v T-mobile. Chcete niečo reklamovať. Na ovládacom paneli stlačíte reklamácie, panel vám vytlačí lístok s poradovým číslom. Sadnete si a čakáte spolu s ďalšími zákazníkmi, kým na vás príde rad a zasvieti vaše číslo. Prešla pol hodina, čísla sa menia, ľudia prichádzajú a odchádzajú, ale vaše číslo nezasvieti. Reklamácie sú od 500 do 699, ale v priebehu 45 minút nezasvieti ani jedno číslo v tomto rozsahu. Netrpezlivý sa obraciam s otázkou na najbližšieho operátora, ktorý nevybavuje zákazníka a škrabe sa po brade už aspoň 5 minút, či by mi nemohol zistiť, koľko ešte asi budem čakať. Šokujúca odpoveď: Systém vybavovania reklamácií je nasledovný: každý operátor musí vybaviť sedem akýchkoľvek zákazníkov a až potom môže zavolať jedného na reklamácie. Pred vami je 30 čakajúcich na reklamácie, takže pri tomto systéme sa na rad dostanete asi tak za tri hodiny.
Hviezdičky pred očami a chuť vraždiť. Víťazný systém roka 2005 – ako sa zbaviť zákazníka, ktorý prichádza s reklamáciou.
Slová strácajú svoj význam, obsah. Čoraz viac sa obkolesujeme výraznými transparentmi, sloganmi, tvrdeniami, ktoré nás o niečom presviedčajú. Nevadí, že to nie je pravda. Veď o to tu už dávno nejde. Zo sveta sa stal priestor nič neznamenajúcich idolov, fráz, symbolov, znakov, ktoré sa nás však snažia presvedčiť, že prezentujú realitu a sú otázkou života a smrti. Každému tiež musí byť jasné, že pre politikov má obyvateľ Slovenskej republiky hodnotu menšiu ako odpad v stokách. Neberie ho na vedomie a nepotrebuje ho, s výnimkou volieb. Aký pán, taký krám – alebo aký národ, taký politik a naopak – vyjadril sa jeden cestujúci v električke.
V roku 1989 umelci podnietili študentov a prišla zmena. Nemožno však očakávať, že sa podobný proces spustí druhý krát. Tá generácia umelcov je už viac menej v dôchodkovom veku a okrem iného sa za uplynulých 16 rokov zbavila ilúzií. Nová generácia umelcov asi neexistuje, sú len pseudo hviezdy, superstars. A tie majú iné problémy. Tak isto, ako aj súčasní študenti. Musia myslieť na kariéru, možnosti, ktoré sa pred nimi otvárajú, ako sa zapojiť do mohutného kolobehu produkcie a spotreby, ako nakupovať všetky tie nepotrebné veci, no a po večeroch ešte sledujú superstars. A komu inému by ešte mohlo na nejakej zmene záležať?
Veru, ťažko povedať, čo nás v novom roku čaká. Mám nepríjemné tušenie, že minulý rok bol len začiatok a to najdôležitejšie ešte len príde.
