Takmer pravidelná súčasť obedného programu je krátke posedenie pri kávev podniku s honosným názvom Lagúna. My ho svorne a realisticky nazývameSmrad. Nebudem vysvetľovať prečo.
Moja príležitosť trvá len pár minút: usadiť sa do kresla, pozdraviťčašníčku – striedajú sa tam dve – prikývnuť na otázku: "Tak čo, zaseklasika?". Nasleduje rýchle vyťahovanie vercajku z tašky a vreckakoženej bundy – zatriasť fľaškou s tušom, vyslobodiť pierko z krabičky,nalistovať čistý list na skicári, ktorého obal zdobí starý známy krtko.Na stole už stojí klasika – viedenská s bohatou náložou šľahačky ačokolády, obsluha je rýchla a vnímavá k potrebám zákazníka – rozcvičímprsty, kolega Jano zavelí: "Teraz!" a už čmáram po listoch hlavanehlava.
Očami nenápadne sledujem potenciálne obete voľne rozmiestnené vinteriéri Smradu. Na margo nenápadnosti kolega Imro zvykne utrúsiť: "Tovždy strúhaš pri kreslení také grimasy?" V kúdoloch cigaretového dymulovím detaily, črty, nosy, pery, prsty vo vlasoch a iné drobnosti.Tvárim sa, že sledujem svojich kolegov, ale musím vám prezradiť, že vskutočnosti mám len jeden cieľ, a to sú kráľovské tromfy maliara, oktorých sníva každý cvok, ktorý zaprisahal život štetcom a smraduterpentínu. Nejeden z nich celý život hľadá tvár, ktorá maximálnevyjadruje jeho predstavy o výtvarne a kráse – lícne kosti, nos, pery avlasy, prsty a dlaň, jednu osobu z milióna.
Smrad je miesto naplnených ideálov výtvarníka takmer veterána, kde sapohybuje božské stelesnenie všetkého, čo od modelu môžete čakať. Svetlosa rozbíja na jej ksichte spôsobom, ktorý spôsobuje päťminútovéprestávky v dýchaní, v zúfalstve v hĺbke duše revete na plné hrdlo:"Stoj! Ani sa nepohni!" A zubami nechtami a všetkým možným sa pokúšatezvečniť tromi ťahmi čierneho tušu úkaz nespočetnej ríše odrazov,zaoblení, tieňov a priestoru vyplneného odhadom šesťdesiatimi kilamiživej váhy, ktoré sa premiestňujú po Smrade a predstierajú, že ničnevidia. Čiary sa križujú, pretínajú, vlievajú jedna do druhej. Pokúšamsa zastaviť čas, naškrabať na papier celý súčet videného i prežitého.Uniká mi všetko vrátane podoby, svetla, proporcií – predsa len, maťdesať sekúnd na zachytenie pózy, keď Zuza umýva poháre či vykladázákusky do ľadničky, to je drastická redukcia obmedzená nanajzákladnejšie hnutia výtvarného inštinktu.
Po zhruba desiatich minútach sa kolega Jano postaví a zavelí: "Ideme!"Moja temná stránka si nenávistne predstavuje, ako ho unášajúmimozemšťania. Sen sa rozplýva, opar opäť nadobúda podobu kúdolovcigaretového dymu, moment slobody končí. Balím vercajk, fúkam napapiere, aby tuš rýchlo uschol. Čelím náporu krutého poznania – opäť mivšetko uniklo. Zajtra bude ďalší pokus. Zamávame Zuze na rozlúčku, Janouž v stánku nakupuje cigošky a o chvíľu opäť sedíme za mašinami a prenárod zbožňujúci ideál jánošíkovských zlodejov a majorov pripravujemečasopis, ktorý ho má pozdvihnúť k iným ideálom a kultúre, ktorú vsvojej pomerne krátkej existencii (ten národ) stihol zatiaľ iba tušiť.
PS: Keďže pár článkov dozadu padla v diskusii požiadavka pochváliť savlastným dielom, pripájam stručný výber kresieb, zachytávajúcichpostavu v hlavnej úlohe každodenných obedov.
Ako vidíte Zuza je paradigma 21. storočia. A téma dnešnej minivýstavy, ktoré môžu v prípade záujmu pokračovať.
