Sociálna politika vo vzťahu k ľudom so zníženou pracovnou schopnosťou

V prvej sú tí, ktorí prišli o svoje zdravie počas života a je pre nich náročné vyrovnať sa s novou životnou situáciou. Do druhej kategórie patria postihnutí od narodenia. Človek túži po sebarealizácii v každom období svojho života, hlavne vtedy, keď je na vrchole svojich síl. Oblasti v ktorých sa postihnutý človek môže realizovať nie je až tak veľa. Jeho zaradenie na pracovný trh býva náročné. Ak však prekoná prekážky, ktoré sú spôsobené strachom z neuspenia je na najlepšej ceste dokázať sám sebe, že nie je príťažou, ale naopak pomocou pre ostatných v podobnej situácií aj keď ho to často stojí oveľa väčšie úsilie ako zdravého jedinca. V tejto časti života jednotlivca má nezastupiteľnú úlohu rodina. Rodina poskytuje dieťaťu všetko, čo potrebuje pre rozvoj psychický, ale aj fyzický a poskytuje mu morálnu oporu vo všetkých životných situáciách. O postihnuté deti sa rodičia a blízki príbuzní starajú ešte s väčšou láskou, keďže dieťa má hendikep v tom, že nemá rovnakú štartovaciu čiaru ako ostatné zdravé deti a tým sa mu snažia túto stratu vykompenzovať. Dieťa sa prirodzene správa rovnako ako vidí vo svojom okolí, teda sa snaží napodobňovať vzory správania z okolia, ktoré vníma a prostredníctvom opakovania sa ich snaží pochopiť a použiť ich v správny čas a na správnom mieste. Postihnuté dieťa nemá až také schopnosti odpozorovať čo sa okolo neho a prečo deje, keďže zvyčajne má narušené vnímanie sveta okolo seba, či už po mentálnej alebo fyzickej stránke, alebo najhorším prípadom je kombinované postihnutie, kedy je obmedzený aj intelekt aj pohybové schopnosti dieťaťa. Tieto formy postihnutia sa neskôr prenášajú do všetkých sfér života a obmedzujú človeka v reálnom vnímaní fungovania sveta a jeho princípov. Preto sa aj štát, ktorému záleží na plnohodnotnom živote všetkých občanov, stará aj o túto skupinu zdravotne postihnutých a to v oblasti sociálnej politiky.