Slohové práce mi nikdy nešli. Povinnú literatúru som nečítala a čitateľské denníky som zásadne odpisovala. Diktáty boli pre mňa nočnou morou a vždy som preferovala ústny prejav pred písomným. Ale okolnosti vás niekedy prinútia robiť aj veci, o ktorých si myslíte, že na ne nemáte alebo ich nezvládnete. Tak je to aj s mojím "blogerstvom". Nikdy som si nemyslela, že raz budem svoje zážitky, skúsenosti a postoje dávať na papier / teda vlastne písať do počítača /, ale prostredie v ktorom sa už tretí rok pohybujem, ma k tomu vlastne prinútilo. Ja osobne nie som žiadny zaujímavý človek, neviem zaujať postoj k momentálnej svetovej situácii, v podstate ma politika ani nezaujíma, nie som umelec ani vedec, necestujem a ani nesledujem klimatické zmeny. Ale každý deň stretnem výnimočných ľudí. Výnimočných svojim životným príbehom. A dennodenne pozorujem medziľudské vzťahy, ich zaujímavý priebeh, niekedy nepredvídateľný zvrat a niekedy šťastný začiatok alebo koniec. Sú to ľudia z rôznych spoločenských vrstiev, mladí, starí, pekní aj škaredí, zdraví aj chorí, úspešní aj skrachovanci, šťastní aj zúfalci, bohatí aj bezdomovci. Tí všetci prichádzajú do komunitného centra na jednom z bratislavských sídlisk. Nie je to klasické komunitné centrum pre marginalizovanú skupinu. Je určené pre všetkých, ktorí chcú pomôcť, chcú byť aktívni v komunite alebo pomoc potrebujú.
Ja osobne som až donedávna žila v podstate " v opare " a chudobu som považovala len za problém afrického kontinentu. Narkomana, bezdomovca a človeka, ktorý vyšiel z väzenia som poznala len z filmov alebo z veľkej diaľky. Až kým neprišli k nám odsúdení vykonať trest povinnej práce, laicky povedané odpracovať zadarmo 50 až 300 hodín pomocných prác. A práve prvý z nich bol bezdomovec. A vtedy som odhalila svoje skreslené názory na bezdomovcov a veľké predsudky v spoločnosti. Naozaj veľmi ľahko je padnúť na samé dno, ale hrabať sa z neho je sizyfovská práca. O bezdomovcoch, narkomanoch, odsúdených, ale hlavne o ich mamách a blízkych zase nabudúce.
