Ešte pred nedávnom som k bezdomovcom zaujímala dva postoje. Podľa svojej momentálnej nálady. Ak bola dobrá, kúpila som im niečo na jedenie, v lepšom prípade som im dala gastrolístok. Ak bola zlá, poslala som ich aj s primeraným komentárom do " teplých krajín ".
Medzi týmito dvomi postojmi neexistovalo nič. Až do osobného stretnutia s prvým skutočným bezdomovcom. Miki si prišiel do komunitného centra odpracovať 60 hodín povinných prác. Ukradol s kamošom slivovicu. Nebolo mi všetko jedno, ostať s ním sama vo veľkej budove, aj keď prišiel celkom čisto upravený a triezvy. Pracoval však veľmi svedomito a po čase mi vyrozprával svoj príbeh cesty k bezdomovectvu . Otca nepoznal a matka ho opustila ako trojročného. Ostal u starej mamy / vďaka za ne, často sú tým posledným útočiskom pred odchodom do detských domovov / . Stará mama bola starostlivá a starala sa až do svojej smrti. Miki mal osemnásť, keď musel zo "svojho domu" odísť, nakoľko dedičia sa rozhodli predať ho a Mikiho vyplatili z maminho podielu, ktorý však nestačil ani na garsónku. A osemnásťročný chalan vie predsa naložiť s peniazmi aj inak. A tak začala jeho osudová cesta k bezdomovectvu. Po mnohých ubytovniach nakoniec skončil v záhradnej chatke, kde má okrem vody skoro všetko. Perie v dažďovej vode a vodu na pitie si nosí z neďalekej reštaurácie alebo od kamarátov. Stálu legálnu prácu nemá, exekučné konania za "necviknuté" lístky v MHD sa vyšplhali na vyše 10 000 Eur. A sem tam ho môžte nájsť postávať s kamošmi aj pred nákupným strediskom. Zo zásady však nikdy nežobre, radšej si nájde príležitostnú brigádu. Osud mu do vienka nenaložil veľa dobrého a tak sa pretĺka životom ako vie. A možno sa mu stalo bezdomovectvo aj životným štýlom, tak ako Ferovi, ktorý si ho vybral sám a dobrovoľne.
Fero žil v klasickej rodine / mama, otec a súrodenci / a tiež si založil klasickú rodinu / on, manželka a tri deti / . Všetko bolo v pohode, až kým nenachytal svoju ženu s iným / jeho najlepším priateľom / a pri vysvetľovaní asi udrel viac ako mal. Z väzenia sa už k žene a deťom nevrátil a ostal radšej na ulici. Život na nej si nevie vynachváliť. Je slobodný, nezväzujú ho žiadne predpisy, dokonca nemá ani občiansky preukaz. Proste pre našu spoločnosť vlastne ani neexistuje. A nevadí mu to. Dokedy?
Linda - elegantná dáma v stredných rokoch, Marek - bývalý manažér, v minulosti dobre situovaný. Ešte donedávna sa pohybovali v strednej spoločenskej vrstve, mali krásne byty, ešte krajšie deti a hlavne usporiadané manželstvá. Až do chvíle, kým si ich partneri nenašli iných. Lindin manžel bol veľkorysý, nechal jej byt aj s úverom. Nestačila ho splácať a banka si zobrala, čo jej patrilo. Ostala na ulici pred Vianocami, prichýlilo ju krízové centrum. Marek tiež nechal manželke byt, presťahoval sa do podnájmu. Všetko bolo ok, až kým neprišiel o dobrú prácu a ďalšia / tak dobre platená / sa už nenašla. Ani sa nespamätal a spal v aute, potom jazdil vo vlaku a nakoniec ostal vo výťahovej strojovni v dome jedného známeho. Jediné, čo spája tieto príbehy, je rozpad rodiny a veta: Nikdy som si ani nepomyslel/a, že zo mňa sa stane raz bezdomovec...
A čo my ostatní ? Sme si istí, že nám sa to nemôže stať ? Nie sme náhodou už teraz bezdomovci vo svojich vlastných domovoch...
