Stanovisko premiéra , sobota
...Treba ale hovoriť o tom, či nedochádza aj k prípadom korupcie v záujme ovplyvňovať jednotlivých novinárov. Vláda SR bude chcieť vysvetlenie napríklad vo veci výletu 11 slovenských novinárov do rakúskych Álp na jar tohto roku. Výletu, kde okrem školenia čo písať o DSS, za peniaze súkromného vlastníka DSS lyžovali, bývali, jedli a pili.
Nedeľa, zo stanoviska Združenia vydavateľov periodickej tlače Slovenska (vydavateľstvá Ecopress, Perex, Petit Press, Spoločnosť 7 Plus, Ringier a regionálni vydavatelia)
Vydavatelia dôrazne protestujú proti premiérovej snahe vyvolať predstavu, že účasť na takýchto podujatiach, či peniaze na reklamu môžu skorumpovať médiá a novinárov a ovplyvniť ich postoje.
Ten výrok vydavateľov je teda prekvapivý. Históriou svetovej žurnalistiky vedie niť príbehov, kde novinári bojujú za vlastnú nezávislosť proti tlakom vlastníkov, inzerentov a zdrojov informácií. Práveže preto, že byť pod tlakom je bežná vec, a občas im novinár môže podľahnúť a aj podľahne, si médiá postupne vybudovali ochranné opatrenia, ako je oddelenie redakcie a obchodného/inzerčného oddelenia vo vydavateľstve, či vnútorné pravidlá zakazujúce či obmedzujúce prijímanie darov od osôb či inštitúcií vystupujúcich v spravodajstve. Stačí si pozrieť etické kódexy top svetových médií o prijímaní darov – všade je to okrem minimálnych pozorností či ojedinelých podmienok v podstate neprípustné, redakcie náklady za svojich novinárov platia z vlastného: New York Times, BBC, Washington Post, Guardian (pozri časť Freebies).
Odmietanie problému našimi vydavateľmi je pre etiku ich médií zlý signál. A minimálne u vydavateľov SME a Pravdy je záhadou, prečo popierajú existenciu problému, ktorý ich vlastné redakcie priznávajú (vyhlásenia šéfredaktorov Šabatu, respektíve Kostolného) a proti ktorému aj (na Slovensku snáď popri TRENDE najúspešnejšie) vlastnými pravidlami bojujú.
Dobre to včera napísal v SME Peter Schutz:
Ak Združenie vydavateľov zastáva názor, že „ide o principiálnu otázku“, tak banalizovať kauzu vyhlásením, že „takéto podujatia“ predsa organizujú aj predstavitelia štátu, nielen podnikateľské subjekty, nesmie. Organizovať môže ktokoľvek a čokoľvek, ale keď novinár prijme pozvanie na alpskú štvorkombináciu („lyžovali, bývali, jedli a pili“ – Fico), a nevyrovná účet, tak sa stavia do konfliktu záujmov z princípu. Nie je podstatné, kto organizuje, ale kto platí. Principiálna vec je z pohľadu profesie iba jedna: Chodiť na „školenia“ za cudzie peniaze je neprípustné.
... Pretože v ére informačnej revolúcie nemajú klasické médiá, predovšetkým tzv. seriózne printy, iný kapitál a zdôvodnenie vlastného prežitia ako autoritu neovplyvniteľného zdroja.
Viacerí novinári ( Pardubský , Vavro a Danielis z HN či Kremský z TRENDU) považujú prijímanie bezplatných dovolenkových darov v spojení so školením ako prípustnú či potrebnú aktivitu. Článok HN to zhrnul takto:
Komunikácia firiem s novinármi prostredníctvom športových akcií, vrátane ciest do zahraničia, je pomerne bežná. Neobmedzuje sa iba na súkromné spoločnosti, podobné marketingové akcie usporadúvajú aj štátne podniky.
... Podobné akcie väčšinou slúžia na budovanie kontaktov medzi zástupcami médií a firiem, školenia a získavanie backgroundových informácií.
Otázne samozrejme je, prečo by práve neformálne akcie mali byť v exkluzívnom prostredí, a nie v mieste pobytu novinárov. Čím stúpa hodnota daru, tým stúpa aj možná viazanosť novinára na nekritickosť vo vlastnom spravodajstve. Ak sú pre novinárov takéto informácie také prospešné, prečo ich na ne musia firmy ťahať cez kopce a hranice do príjemných destinácií? A ako to, že niektorým novinárom nevadia takého akcie, no štvú ich luxusné kongresy pre lekárov, ktorí sa predsa tiež popri plážach chodia aj trochu vzdelávať?
Prijatie drahého daru je určite legitímnym argumentom na spochybnenia novinára. Napokon, novinárom stačí aj menej – keď bol napríklad pred mesiacom vymenovaný nový riaditeľ VOÚP Nováky, všetky médiá si nenechali ujsť kontextovú negatívnu informáciu, že nový riaditeľ bol spolužiakom Kaliňáka (pozri napr. HN). Prečo teda novinárom vadí, keď sa na nich uplatní rovnaké merítko spochybnenia?
Mimochodom, dnes v HN vyšiel spravodajský článok Moniky Lacikovej s titulkom „Kúpený novinár nemá v médiách priestor.“ Článok začína a stojí hlavne na štandarde Pravdy, ktorá je ale pre slovenské médiá skôr netypická prísnym zákazom poberania drahších darov a ktorej sa problém tej alpskej jedenástky práveže vôbec netýka. Na vlastnú obranu úrovne etiky médií pred Ficom je zrazu prísny štandard dobrý, ale samotné HN a väčšina našich médií ho samotné nepraktizujú, alebo len vo vlažnej forme.
Z obranných reakcií zaujala aj reakcia v STV vo vlastnom príspevku v správach:
V Alpách bola aj redaktorka STV. Vedenie redakcie odmieta obvinenia zo zaujatosti.
Miriam ŽIAKOVÁ, zástupkyňa šéfredaktora HRSŠP STV
--------------------
Podľa pozvánky to nebola lyžovačka, ale školenie. Nerobila to DSS-ka, ale poisťovňa. Témou nebol druhý dôchodkový pilier a redaktorka, ktorá na školení bola, nerobí v týchto dňoch túto tému.
Otázka nie je na pozvánku, ale čo to v skutočnosti bolo – ak hlavne lyžovačka, nie je tá novinárka teraz v konflikte záujmov k pozývacej firme? A aká presne to bola firma a či práve teraz o nej daná redaktorka nič nerobí tiež neodpovedá na problém. Mimochodom, STV má síce nie príliš kvalitnú, ale predsa v niečom dobrú Chartu spravodajstva, akýsi etický kódex. Časť X, článok 6 v nej uvádza:
Dary pracovníkom
Redaktori a moderátori spravodajstva a publicistiky od podnikov, inštitúcií a ľudí, ktorých sa relácia alebo príspevok týka, nesmú prijímať dary. Akceptovať možno bežné spomienkové predmety a propagačné materiály. Nákladnejšie úsluhy (nocľah, doprava mimo miesta pracovného výkonu) možno prijať len v mimoriadnych prípadoch, a to so súhlasom vedúceho.
Čo už to len v tých Alpách bol za mimoriadny prípad? Kto ten mimoriadny prípad odsúhlasil a s akým zdôvodnením? Takýmto štýlom to vyzerá na desiatky mimoriadnych prípadov v STV ročne...
Čo by teda mohli naše médiá v tomto smere zlepšiť?
Minimalizovanie prijímania bezplatných darov by urobilo médiá silnejšie v kritike možnej korupcie iných, vrátane firiem a politikov. V našich ekonomických podmienkach by som bol za výnimky, ale v minimálnom počte. V každom takomto prípade by ale mali novinári pod článkom založenom či na konci reportáže založenej na takejto akcii uviesť oznam pre čitateľa, kto novinárovi hradil náklady na služobnú cestu (u nás to najlepšie robí TREND, napríklad pod článok z 12.7: „Pri príprave článku boli použité informácie z podujatia Siemens Media Summit v Berlíne. Náklady na cestu hradil Siemens.“). Je to možnosť pre verejnosť ako spoznať konflikt záujmov pri vzniku reportáže a urobiť si vlastný úsudok. S tým, že stále najlepšia cesta je zaplatiť to redakciou alebo tam vôbec neísť.
Výhodou by mohli byť aj spoločne dohodnuté pravidlá pre všetkých vydavateľov, inak to vytvára vyšší tlak na „čistých“ novinárov získavať informácie namáhavejšie oproti neférovej konkurencii, keďže ich šéf na platenú cestu nepustí (už som dostal x takýchto sťažnosti od ľudí z Pravdy, napríklad).
Keďže existencia veľkých bezplatných darov je motivovaná konkurenciou veľkých marketingových rozpočtov firiem, možno by mohli médiá luxusné ponuky s pochybnou spravodajskou hodnotou automaticky zverejňovať na svojich weboch s cieľom, aby od toho firmy so zahanbením ustúpili. A naopak by médiá mohli tak či tak zverejniť všetky schválené sponzorované cesty, na ktoré svojich redaktorov vyslali, uviesť zhruba sumu daru, meno novinára a cieľ, dátum a program podujatia. Verejnosť by mohla byť menej podozrievavá a redakcia by mala na svojich ľudí väčšiu kontrolu.
A úplnou samozrejmosťou by mohlo byť zverejnenie svojich etických pravidiel. Médiá z nich teraz zrazu citujú na svoju obranu...tak prečo už nie sú verejné dávno, aby aj čitateľ, ale aj zdroj v spravodajstve či marketing vo firmách vedeli pravidlá hry? Ako som uviedol na začiatku, stačí sa poučiť v tomto prípade z najdôveryhodnejších svetových médií.
