Sme tretí na svete v slobode médií, a to bolo hodnotených 169 krajín sveta. Ukazuje to najnovší rebríček Reportérov bez hraníc, mimovládnej organizácie bojujúcej za slobodu slova so sídlom v Paríži. Hodnotilo sa obdobie september 2006-august 2007.
SME aj HN naznačujú, že za sotva uveriteľným výsledkom je laxné vypĺňanie dotazníka ľuďmi zo Syndikátu novinárov. Komentátor SME Marián Leško na rovinu píše:
Minulý rok na ôsmom a teraz sme na treťom mieste v slobode médií. Situácia vo svete sa musela riadne zhoršiť, lebo tu sa nič nezlepšilo.
...Keď sa tu nič [v negatívnom trende] nezmení, na budúci rok môžeme v rebríčku slobody hlboko klesnúť. Stačí, ak dotazník Reportérov bez hraníc vyplní niekto iný a nie predsedníčka Slovenského syndikátu novinárov Zuzana Krútka.
Ja si myslím, že problém je skôr v štruktúre dotazníka ako vo výbere respondentov. Dotazník Reportérov bez hraníc je totiž príliš hrubé sito na zachytenie problémov slobody médií v demokratických krajinách. Je dobrý na odlíšenie diktátorských a demokratických režimov a ich vzťahov k médiám, ale dosť zle odlišuje krajiny s porovnateľnými podmienkami.
Zhruba 30 z 50ich otázok dotazníka totiž skúma hrubé porušenie slobody médií: vraždy, týranie, nezákonné zatýkanie novinárov, štátny monopol na TV, rádiá či internet, existenciu cenzorského úradu, deportácie zahraničných novinárov. Napríklad odchod tretiny spravodajstva z verejnoprávneho média by dotazník veľmi nezachytil, lebo otázka je priamo na politické „vyhodenie“ novinárov. Premiér môže na novinárov nadávať aj každý deň, no žiadna otázka v dotazníku by takéto správanie nepostihla. V dotazníku je snáď len 5 otázok (jedna desatina), na základe ktorých by sa mohla situácia Slovenska v v blízkej budúcnosti reálne meniť. Respondent má síce na konci možnosť doplniť vlastný komentár k veciam, ktoré ponúkané otázky nepokryli, ale tu nie je jasné, nakoľko to vôbec ovplyvňuje bodovanie.
Inými slovami, podľa mňa medzi top 30 krajinami v rebríčku z pohľadu Reportérov bez hraníc sú zanedbateľné rozdiely. Áno, rebríček by pekne odrazil zmeny na Slovensku 2007 oproti roku 1997, alebo 1987. Ale nie 2007 versus 2004. V našej situácii už má toto hodnotenie sotva nejakú výpovednú hodnotu o medziročných pohyboch.
Dotazník Reportérov bez hraníc by som porovnal s dotazníkom americkej mimovládky Freedom House, ktorá tiež vydáva každoročne rebríček slobody médií. Na rozdiel od Reportérov je Freedom House lepším meradlom aj pohybov vo vyspelých krajinách. Rebríček Freedom House je z tretiny založený na otázkach o legislatíve (u Reportérov je na to priestor pri 4 z 50 otázok), z tretiny na ekonomických podmienkach a z tretiny na politickej klíme. Priamo len jedna otázka sa týka fyzických útokov na novinárov, kým dotazník Reportérov sa na to v rôznych formách pýta 6krát. Dôležité podľa mňa tiež je, že pri odpovediach sa dajú dať body podľa miery súhlasu. Rebríček Reportérov bez hraníc vo väčšine mieru súhlasu nemeria, len zaznamená súhlas alebo nesúhlas, čo opäť nepomáha odlíšiť nuansy.
Za roky 2005-6 bolo Slovensko podľa Freedom House zo 195 hodnotených krajín na 33.-38.mieste. To je najnovšie hodnotenie, ktoré vyšlo v máji 2007. Na budúci rok v máji v rebríčku 2008 už bude zachytené aj obdobie súčasnej vlády.
Z toho celého mi vyplýva, že Leškova predikcia o pohyboch Slovenska v rebríčku Reportérov bez hraníc je aj pri súčasných trendoch dosť otázna. Vďaka dotazníku nie je veľmi kde sa zhoršiť. Čo je aj dobrá správa: je príjemné si uvedomiť, že rebríček Reportérov bez hraníc už pre nás relevantný veľmi nie je. O viac ako polovici krajín sveta sa to totiž povedať nedá.
Ak sa ale chceme ďalej poučiť o našom vývoji, odporúčam sledovať radšej Freedom House a ich jemnejšie sito.
Kto kradne z firiem: Lukáš Diko z Markízy včera dosť nepresne informoval o prieskume hospodárskej kriminality, ktorá sa týka firiem.
Kradnú vlastní
Karol FARKAŠOVSKÝ, moderátor
--------------------
Polovica slovenských firiem podáva trestné oznámenie na zamestnancov, ktorí rozkrádajú ich majetok. Známy je prípad z trnavského Peugeotu alebo žilinskej Kie. Prieskum spoločnosti Pricewaterhouse Coopers, ktorý zahŕňal aj sedemdesiatosem slovenských firiem naznačuje, že ku krádežiam došlo už v štvrtine spoločností na Slovensku.
V prvom rade titulok správy „Kradnú vlastní“ je mimo. Ako uvádza samotná štúdia,
41% spoločností na Slovensku uviedlo, že najzávažnejšie trestné činy spáchali ich vlastní zamestnanci, 41% zákazníci alebo klienti spoločnosti a 15% tretie osoby, ktoré nie sú v obchodnom vzťahu so spoločnosťou.
Teda väčšina sú práveže nevlastní. Viacerí novinári uvádzali ako príklady nedávne krádeže v Kii či PSA, a celkom ignorovali zákazníkov. Slovenská štúdia síce neuvádza top sektory s kriminalitou, ale celosvetová áno – poisťovníctvo, maloobchod a vládny sektor. Aj z toho vidno, že zákazníci sú dôležitou časťou kriminality, s ktorou sa stretávajú firmy.
Lukáš DIKO, redaktor
--------------------
Strata z hospodárskej kriminality vychádza v priemere na jednu slovenskú firmu asi vo výške tri milióny korún, čo je hlboko pod celosvetovým priemerom.
Celý príspevok má ešte ďalší problém – chýba akýkoľvek časový údaj. 3 milióny za aký čas? Prieskum skúmal kriminalitu za posledné dva roky, čo reportér ani raz nespomenul. A samozrejme aj tá štvrtina z úvodu nie je za celý čas existencie firmy, ale len za posledné dva roky.
Soviet v Iráne: Jaroslav Drobný ma upozornil na problém Markízy aj v pondelkovom zahraničnom spravodajstve:
"Markíza 15. 10. v Televíznych novinách komentovala Putinovu návštevu v Iráne slovami:
„Vladimír Putin je prvým sovietskym, respektíve ruským najvyšším predstaviteľom, ktorý oficiálne navštívi Irán.“
V skutočnosti prvým bol Stalin, ktorý sa v Iráne 28. 11.- 1. 12. 1943 zúčastnil Teheránskej konferencie. Hoci išlo o konferenciu lídrov protihitlerovskej koalície, 1.12 došlo v paláci Marmar aj k stretnutiu Stalina a iránskeho šacha Pahlavího - teda oficiálnej návšteve Stalina v Iráne."
Takto správne to veru uvádza aj BBC. Putin má teda prvenstvo len za Rusko, bodka.
Kto je najobéznejší na svete: Michal Piško zo SME včera napísal:
Za najtučnejší národ na svete sa považujú Američania. Podľa štatistík je obézny každý tretí Američan, z detí každé šieste.
„Sa považuje“ je na novinára trochu neprofesionálny pojem, keď už máme toľko čísel od Svetovej zdravotníckej organizácie. Ale dôležitejšie je, že podľa ich štatistík síce USA sú v top 10, ale určite nie top 1. Viacero miništátikov Tichého oceánu má obezitu takmer dvojnásobnú oproti Američanom. A tiež Kuvajt je v rebríčku vyššie.
