Hlavné seriózne slovenské médiá majú za sebou ťažký rok. Prudko im padali výnosy z inzercie, ich hlavný zdroj príjmov, väčšine tlače prudko klesla predajnosť, poľovali na ne súdy aj predseda vlády. Na druhej strane nám aj tento rok okrem zábavy či servisných informácií ponúkli pre krajinu veľmi dôležitú kontrolu moci, najmä vlády. Roku dominovali nástenkový tender, emisný výpredaj a obchod na Pozemkovom fonde. Tieto odhalenie médií mali vážne politické dopady vrátane odchodu ministrov, hoci prípady nie sú zďaleka doriešené. Vďaka médiám sme sa tento rok dozvedeli, že poslanec Zala v pracovnom čase študuje jazyk v Anglicku, že košickí policajti týrali rómske deti-maloletých lupičov, že lesy sa tunelujú a politicky rozdeľujú, že sanitky či licencie na záchranky sa rozdeľujú netransparentne, že Slota si lieta ako sa mu zachce, ale aj že na Trenčianskej univerzite zaviedli špeciálny systém výučby.
Ako sú na tom momentálne v mojom vnímaní jednotlivé médiá?
Markíza - jej Televízne noviny sú napriek bulváru najlepšou televíznou spravodajskou reláciou už pár rokov. Po predaji vlastníckeho podielu Pavla Ruska americkej mediálnej spoločnosti CME v roku 2006 prišla výmena skompromitovaných ľudí vo vedení aj v redakcii. Postupne prichádzali kvalitní novinári (Diko, Grendel, Goldírová, Maloch, Novotná) a televízia má naďalej dobrý nos na talenty (Demešová, Dratvová). V kvalite ľudí nemá spravodajstvo Markízy medzi televíziami konkurenciu. Nie náhodou je Markíza jediná televízia schopná pravidelne odhaľovať exkluzívne kauzy (tento rok z väčších vecí skúmanie minulosti šéfa NBÚ v ŠtB, Slotov let do Chorvátska či spolupodiel na odhaľovaní ďalších podvodov na Trenčianskej univerzite). Údajná zákulisná dohoda o neútočení na vládu, ktorú mali spískať televízie s premiérom pri digitalizačnom tendri pred rokom, mohla síce byť naplnená mlčaním o samotnom tendri, odvtedy je ale ťažko niečo Markíze (a ostatným komerčným televíziám) vyčítať. Nepostrehol som, že by zamlčala či zmäkla pri akejkoľvek tohtoročnej kauze vlády. Naopak, televízia si zachováva na štandardy komerčných televízií inde vo svete nadpriemernú úroveň v prístupe k témam. Od začiatku roka Markíza dostala nového šéfredaktora, Tomáša Kuču nahradil Lukáš Diko. Ten predtým robil aj v BBC. Mám pocit, že spravodajstvu to viditeľne pomohlo. Tento rok (resp. polrok, keď blog nestál) som o zlých reportážach Markízy písal určite najmenej v minulých rokoch. Všimol som si aj ďaleko častejšie zdrojovanie cudzej novinárskej práce (inak povedané, nevykrádanie iných médií bez uvedenia ich autorstva) a dokonca aj opravy. Nikdy vo svojej histórii nemala TV Markíza viac dobrovoľných opráv, spresnení či ospravedlnení (teda bez príkazu súdu či licenčnej rady) ako v tomto roku – napočítal som ich deväť.
STV – v podstate nič nové, spravodajstvo ďalej stagnovalo na slabej úrovni. Za celý rok televízia nepriniesla jedinú novú a dôležitú tému, čo sa nedá povedať o žiadnom inom veľkom serióznom médiu. Správy STV naďalej podkopávalo otrocké nasledovanie princípov formalizmu a vyváženosti. Redaktori STV deň čo deň poctivo obiehali všetky funkcionárske udalosti typu kde koho prezident stretol a akú prečítanú frázu vyslovil. Namiesto toho, aby sa šlo po podstate, šlo sa po forme. Podobne vyváženosť zabíjala pravdu. Jeden politik môže povedať úplnú blbosť a druhý múdru a pravdivú vec, ale pre STV je to fuk, hlavne že dá priestor obom, nedajbože, aby sa niekoho dotkla (otázky redaktorky Predajňovej v pondelkovom rozhovore s V.Mečiarom sú výstavným kusom – o zodpovednosti HZDS za súdnictvo veľké ticho, pri reštitúciách bojazlivosť, podobne s J.Slotom dva dni neskôr).. Okrem toho si televízia aj tento rok občas dovoľovala ignorovať pre vládu horúce problémy, prípadne ich robiť oneskorene a delikátne. Pozitívom asi je, že STV má ešte ďaleko od priamej a hrubej manipulácie z polovice 90.rokov.
TA3 – Tlačová agentúra s obrázkami, takto výstižne nazval TA3 v roku 2006 vtedajší šéfredaktor Pravdy Petr Šabata. Mám dojem, že spravodajstvo je od vtedy, ale v porovnaní s minulý rokom o niečo lepšie, má viac kontextu a analytickosti. Aj bežných chýb má televízia menej ako pred rokom, dvoma. Na to, že ide o spravodajskú televíziu toho ale veľa objavného zase redakcia nevyprodukuje. Jediná snáď Alžbeta Vlková príde s niečím exkluzívnym, ale aj to ide väčšinou o prvenstvo v štýle kto bude novým ministrom. Čo je fajn, ale nie je to typ informácie čo vie hýbať udalosťami (pomôcť krajine), ako keď napríklad odhalíte biznis na Pozemkovom fonde. O niečo väčším prínosom pre spoločnosť sú večerné diskusie, ale opäť – na to, že doménou média je spravodajstvo a publicistika je vplyv TA3 sklamaním. Ani náhodou nepatrí do silnej trojky SME, Pravda a Markíza, ktorých práca pravidelne hýbe udalosťami.
Neviem tiež odhadnúť, či v TA3 ešte stále cenzurujú redaktorov čiernymi zoznamami a či sa kšeftuje s inzerciou výmenou za spravodajstvo alebo už nie. Televízia má síce už takmer rok nového riaditeľa Mateja Ribanského (nahradil skompromitovaného Ľubomíra Belfiho), ale ostali hovorkyňa Zuzana Vachová (tá o celom prípade verejnosti opakovane klamala), šéfredaktor Richard Dírer (o prípade klamal na Tlačovej rade), či moderátor Peter Bielik (verejne spochybňoval výskyt čiernych zoznamov a dokonca útočil na médiá, čo o prípade informovali, čím poškodzoval práva svojich kolegov redaktorov aj samotných divákov TA3 – „SME s nami zvadza tuhy boj na Webe, kde sa snazi kopirovat nase relacie a formaty a kde by rada v buducnosti preniesla gro svojich aktivit. Pre Sme sme teda prekazkou, ktoru sa snazi takto sprosto odstranit.“).
SME – pre Slovensko kľúčové a najlepšie médium. Otvára bezkonkurenčne najviac káuz, a mnohé iné vie aj ďalej podporovať (tento rok najmä pozemkový fond II., emisie, nástenkový tender, utajovanie mýtnej zmluvy či tunelovanie štátnych lesov). Spravodajstvo dopĺňa výbornými komentármi (objavom a veľkým prínosom posledných dvoch rokov je Lukáš Fila). A to celé je podporované ešte aj na európske pomery nadpriemernou internetovou platformou sme.sk. Na ktorej, okrem iného, pôsobí aj tento blog. Mimochodom, koľko médií, resp. koľko firiem, by na svojom blogu vedelo poskytnúť priestor vlastným kritikom? Chvála pre SME patrí aj jej etickému rámcu – má verejný etický kódex, má pravidelný týždenný stĺpček opráv (bohužiaľ na sme.sk nezverejňovaný), každý online článok umožňuje užívateľovi jednoducho upozorniť na chybu, denník sa najviac kriticky venuje aj pôsobeniu iných médií.
Pri SME si treba najviac dávať pozor na prehnanú kritiku vládnej koalície. Na jednej strane je kontrola moci jej veľmi silnou stránkou (v čase vysokej korupcie, arogancie a autokratických manierov určite potrebná), ale občas stojí kritika -alebo len titulok - na tenkom ľade. Celkovo aj politiky by v spravodajstve mohlo byť o niečo menej a viac pozornosti spoločenským trendom a problémom, ktorými žijú bežní ľudia. Minimum je reportáži z terénu, citácií ľudí mimo politiky či verejnej sféry. Reportéri sa príliš spoliehajú na hovorcov, expertov, oficiálne štatistiky, primálo na vlastné oči a uši. Na to, že tu prišlo o prácu cez sto tisíc ľudí som nevidel veľa článkov, ako sa s tým dotknutí vyrovnávajú. Na to, že Smer má na konci volebného obdobia vyššie preferencie ako pred minulými voľbami, počuť hlasy priaznivcov tejto strany v SME – ako zdroj vysvetlenia fenoménu - len výnimočne.
Pravda – po SME najdôležitejšie médium u nás. Aj po zmene formátu a priblížení štýlu k bulváru má takmer denne veľmi slušnú ponuku exkluzívnych a pre krajinu veľmi prospešných článkov. Väčšinou zameraných na kontrolu práce úradníkov, na ich odmeny, na menšie tendre a konflikty záujmov (vynikajú autori Milan, Petková, Kováčik). Tento rok boli najúspešnejšou kauzu denníka falošné diplomy Trenčianskej univerzity. Užitočným skúmaním histórie, resp. života vedy sú články a rozhovory Vladimíra Jancuru. Podobne ako pri SME sa mi Pravda zdá byť ale prehnane politická, a tiež príliš posadnutá kritikou Ficovej vlády. Na rozdiel od SME však zanedbáva etiku, opráv je málo a zďaleka neodzrkadľujú chybovosť denníka. Celkovo však denník robí spoločnosti nadpriemerne dobrú službu.
Hospodárske noviny – po SME a Pravde s odstupom tretie najlepšie seriózne noviny. Hoci sú robené s dôrazom na ekonomiku a biznis, HN ešte stále nevedia priniesť veľké odhalenia ani len z týchto sektorov. Naopak o trochu sa zlepšil ťah na bránu domáceho spravodajstva (najmä v článkoch M. Ruttkayovej) – HN boli úspešne aktívne v emisnom škandále, nástenkovom tendri aj záhadných tendroch na ministerstve školstva. Oproti jej konkurencii je to však stále len druhá liga. Problémom novín sú veci, čo inak v biznis denníkoch bývajú silné stránky - chyby v grafoch, nedokonalé ovládanie základných ekonomických pojmov či slabé editovanie prvej strany, najmä článkov na odborné ekonomické témy.
TREND – biznis týždenník mal z pohľadu tém silný rok. Otvoril sanitkový a popolčekový tender a pokračoval vo svojej kauze Interblue Group z konca roka 2008. Článkami o problémoch v meraní inflácie donútil Štatistický úrad k zmene metodiky. Na rozdiel od HN je tento týždenník schopný kvalitne analyticky rozobrať dopady novej legislatívy na biznis a ekonomiku. Recenzie aktuálnej ekonomickej literatúry prepájajú slovenské spoločenské diskusie so svetom. Aj od Trendu by som viac čakal v písaní o nepolitických témach – chýbajú kauzy v slovenskom biznise, najmä vo veľkých a stredných firmách.
.týždeň – ma v posledných rokoch začal trochu nudiť ľahkou predvídateľnosťou jeho článkov a záverov, ale zdá sa mi, že v ostatnom čase je tam predsa len viac kreativity a pridanej analytickej hodnoty. Výborný je dôraz na spoločenské témy, ktoré denníky spracúvajú povrchnejšie alebo ich obchádzajú (história, vzdelávanie, rodina, EÚ, náboženstvo, menšiny). Najzaujímavejšie analýzy vychádzajú od dvojice Majchrák-Hanus. Týždenníku chýba viac exkluzívnych spravodajských článkov (ten nedávny o UCM je skôr výnimkou). A niekedy vadí až takmer konšpiračný prístup k ľuďom s iným názorom (globálne otepľovanie, napríklad).
Tohtoročný nástup ďalších dvoch mladých novinárov do šéfredaktorskej funkcie (okrem L.Dika v Markíze aj J.Porubský v Pravde) ukazuje pokračovanie generačnej výmeny v slovenských médiách. Zhodou okolností ide aj o ľudí so zdravým vzťahom ku kritike - aspoň podľa mojej skúsenosti v komunikácii o práci SPW (podobnú zmenu znamenal príchod šéfredaktora v SME M.Kostolného namiesto M.Šimečku). Ochota počúvať kritiku „z ľudu“ a učiť sa z nej, ako aj zbaviť sa elitárskeho videnia žurnalistiky je dôležitým plusom v čase nových médií. Aj preto sa mi ostatné personálne zmeny zdajú dobrým krokom vpred. Ďalším novodobým pozitívom je lepšia spolupráca konkurenčných médií v prospech verejnosti: weby Pravdy a SME začali linkovať odkazy navzájom na konkurenciu, markizácka Paľba dobre spolupracovala s Pravdou na téme Trenčianskej univerzity, a napokon aj tlač dokázala zareagovať na premiérové domnienky spoločným vyhlásením.
Serióznym médiám môžeme byť za mnohé aj tento rok vďační.
