„Richarda Nixona potopil muž z FBI,“ hlásila pred piatimi rokmi Pravda. „Watergate spustila bývalá dvojka FBI,“ informovalo SME, keď sa bývalý funkcionár FBI Mark Felt po rokoch priznal, že v rokoch 1972-3 slúžil novinárom Washington Post ako kľúčový tajomný zdroj pre ich články o škandále Watergate, na konci ktorého rezignoval americký prezident Nixon. Týždenník Slovo v tom istom roku uviedlo obsiahly profil Boba Woodwarda, jedného z tých novinárov Postu, pod titulkom „Novinár, ktorý zlikvidoval amerického prezidenta.“ Ide o jeden zo slávnych príbehov americkej žurnalistiky, ktorý sa v dnešných časoch kritikmi viac uvádza ako príklad, že terajšie médiá už nie sú také mocné ako kedysi. Slovenské médiá vlastne len kopírovali príbeh, ktorý sa traduje často aj v médiách amerických. Pritom tvrdenie, že za pádom Nixona sú novinári z Postu, resp. že prezidenta potopil whistleblower z FBI, sú mediálnym mýtom, píše v knihe Getting It Wrong bývalý novinár a dnes profesor komunikácie na American University vo Washingtone W.Joseph Campbell. Jeho kniha si vyslúžila pozitívne recenzie vo Wall Street Journal, Newsweeku či online magazíne Slate.
Napriek skvelej práci dvoch novinárov v prípade Watergate je totiž podľa historických zdrojov zrejmé, že Nixon padol práve pre dobre fungujúce kontrolné a vyšetrovacie inštitúcie, vrátane FBI, Senátu či Najvyššieho súdu, tvrdí Campbell. „Tvrdiť, že pád Nixona spôsobila tlač, je hlúposť („horseshit“), povedal aj sám Woodward. Zo zistení knihy sa navyše dá vyvodiť aj záver, že Watergate by Nixona položil aj keby Washington Post nezverejnil ani článok – viacero dôležitých zistení a vplyv na verejnú mienku mali aj dnes celkom zabudnutí kolegovia z New York Times a L.A.Times.
Za vznik mýtu viní Campbell najmä sfilmovanú verziu novinárskeho príbehu Všetci prezidentovi muži, ktorý knihu novinárov zidealizoval do rozprávkového príbehu dvoch Dávidov (Robert Redford+Dustin Hoffman) proti Goliášovi. Watergate je komplikovaný príbeh s množstvom aktérov, kým film zo svojej podstaty vyberá dejovú líniu čo najpríťažlivejšiu pre široké masy.
Campbell viní aj ďalší film z podpory mýtu o sile médií – Dobrú noc a veľa šťastia. Ten opisuje novinára americkej CBS Edwarda Murrowa, ktorý sa v 50.rokoch minulého storočia „ako prvý rozhodol vystúpiť proti dovtedy nedotknuteľnému vodcovi antikomunistického honu na čarodejnice Josephovi McCarthymu." (Pravda). Murrow tak položil senátora na lopatky, napísalo Domino fórum. Alebo nie? Campbell tvrdí, že Murrow bol práve jedným z tých, čo dlho o McCarthym mlčal, kým iní novinári za kritiku aj predtým trpeli, a že McCarthyho pád už začal pred reláciou Murrowa. Ten v nej navyše nepriniesol o senátorovi nové informácie – upútal len na tú dobu netradične silnou kritikou v televíznej relácii. Definitívny pád senátora skôr priniesli priame prenosy vypočúvania McCarthyho konfliktov záujmov v televízii ABC pár mesiacov neskôr.
Asi najznámejší český mediálny expert Karel Hvížďala pred dvoma rokmi v Hospodárskych novín popisoval tento príbeh z roku 1961:
Vtedy New York Times vypátral, že sa pripravuje vylodenie na Kubu v Zátoke svíň a skôr než šéfredaktor pustil článok do novín, poslal ho na vyjadrenie prezidentovi J.F. Kennedymu. Prezident šéfredaktorovi ihneď zatelefonoval a prehovoril ho, aby text v pôvodnom znení nedal do novín, najmä aby vynechal vypátrané konkrétne reálie. Šéfredaktor mu vyšiel v ústrety a ako je známe, proticastrovská akcia sa skončila tragicky a stála mnoho životov.
Ako je známe menej, a zistenia Campbella to potvrdzujú, Kennedy ten článok nekonzultoval a zmeny, ktoré vznikli pri editovaní vnútri redakcie, boli minimálne a fakticky nepodstatné. New York Times a iné médiá vylodenie avizovali mesiace pred jeho uskutočnením, čím by snaha o cenzúru jedného článku nemala ani logiku – Castrova Kuba mohla o pripravovanej akcii aj bez jedného článku v Timesoch dobre vedieť, a skoro určite aj vedela. Aj tento mýtus podľa Campbella hrá neoprávnene na strunu sily médií. Podľa zistení autora je ale za mýtom zrejme zámena udalostí. Kennedyho úspešná žiadosť o autocenzúru v článku o rok neskôr (rozmiestnenie nukleárnych hlavíc na Kube Sovietmi) je dobre zdokumentovaná a potvrdená.
Campbell celkovo podkopáva desať mediálnych mýtov. Niektoré sa týkajú úlohy médií - údajný telegram majiteľa New York Journal W.R.Hearsta svojmu ilustrátorovi „ty dodaj obrázky, ja vybavím vojnu“ v kubánsko-španielskom konflikte v roku 1897 je výmyslom, podobne je podľa Cambella aj masová panika po rozhlasovom vysielaní adaptácie Vojny Svetov v roku 1938. Ďalšie mýty sa týkajú pokrývania v danej dobe dôležitých udalostí – feministických protestov v 60.rokoch, vojny v Iraku (Jessica Lynch nebola žiadny Rambo) či následkov hurikánu Katrina (zveličovanie násilia a rabovania).
Mediálne mýty spája vytvorenie pútavých, poučných, pekných príbehov, píše Campbell. Bohužiaľ, príliš dobrých na to, aby boli aj pravdivé. Viaceré spoluvytvárali parciálne záujmy (boj konkurenčnej tlače proti Hearstovi, či proti rozhlasu v 30.rokoch), iné zase boli generované vo vojnových časoch, teda období zhoršenej komunikácie a zvýšenom dopyte po pekných dramatických príbehoch. Mýty popísané v knihe tiež radi vznikajú na stereotypoch. Ale hlavná časť mediálnych mýtov popísaných v knihe je skôr o sebapropagácii žurnalistov, o vyzdvihovaní roly médií v spoločnosti. Podľa Campbella sú médiá nepochybne v demokracii dôležité, ale aj na ne si treba dávať pozor, či svoju rolu náhodou nezveličujú.
Getting it Wrong: Ten of the Greatest Misreported Stories in American Journalism, W.Joseph Campbell, University of California Press, 2010
