Jack Shafer, mediálny kritik z amerického online časopisu Slate, koncom júla písal o príbehu Michaela Finkla, novinára, ktorý bol prichytený pri vymýšľaní si príbehu istého pracovníka na kakaovej plantáži v Pobreží slonoviny. Jeho článok vyšiel v New York Times v roku 2002. Finkel po prichytení pri jednom z najhorších hriechov žurnalistiky – vymýšľaní si – pre NYT už nič nenapísal (hoci žiadne iné prehrešky pri skúmaní archívov v NYT nenašli). Ale ako píše Shafer, v profesii sa udržal. Písal externe pre menej prestížne časopisy ako Men's Journal či Runner's World. V júli sa však objavil jeho nový text o malárii aj vo svetovo prestížnej publikácii - National Geographic. Šéfredaktor NG tvrdí, že Finkel si zaslúžil druhú šancu, lebo svoj prešľap oľutoval, píše Shafer.
Samotný Shafer s ním nesúhlasí a myslí si, že berúc do úvahy okolnosti, za také veľké hriechy a poškodenie reputácie žurnalistiky ako profesie si Finkel druhú šancu nezaslúžil.
Autor tiež cituje štúdiu profesnej publikácie Columbia Journalism Review z roku 1995, ktorá ukázala, že pri inom vážnom hriechu žurnalistiky – plagiátorstve, teda vydávaní cudzích textov za svoje - v období 1988-95 väčšina amerických novinárov-plagiátorov naďalej pracuje v médiách, či už (po treste) v rovnakom, alebo v inom médiu.
To mi pripomenulo slovenské známe prípady z plagiátorstva, kde novinári boli prepustení či sami odišli: kde teda skončili?
Otázka za milión to teda nebude: áno, tí ľudia skončili v iných slovenských médiách. Tu je prehľad:
marec 2004: Andrea Puková, editorka kultúry v SME „prevzala zodpovednosť“ za kauzu Grassmeier (pozri článok k March 03), keď roky v SME vychádzali články a rozhovory od dopisovateľa „Grassmeiera“, mnohé z ktorých boli ukradnuté z nemeckojazyčných periodík, najmä Spiegel Online. Puková sa spolu s novinárkou Martou Frišovou-Šimečkovou verejne ospravedlnili.
Obe dnes editujú intelektuálsky magazín OS – Fórum občianskej spoločnosti.
máj 2004: Ľudo Petránsky, novinár sekcie kultúry v SME si po predchádzajúcom plagiátorstve dovolil vymyslieť exkluzívny zdroj informácie (pozri článok k May 20), človeka z aukčnej siene Sotheby’s a jej slová. Po odhalení Petránsky zapieral a vymýšľal si, zo SME bol prepustený. SME ale v denníku nič neoznámilo, a vymyslené či ukradnuté texty neopravilo.
Už v júni sa objavil externý Petránskeho článok v Národnej Obrode, po upozornení spoluprácu s ním skončila (June 28-29). Petránsky sa po čase objavil v časopise ASB (architektúra, stavebníctvo, bývanie), kde pôsobí ako redaktor.
november 2004: Branislav Janík z Národnej Obrody bol prepustený za plagiátorstvo exkluzívnych rozhovorov (pozri Nov 15). Janík plagiátorstvo zapieral vymýšľaním, neskôr hádzal zodpovednosť na iných. Obroda uverejnila ospravedlnenie.
Janík dnes pracuje pre týždenník Zdravotnícke noviny.
február 2006: Eva Hrdinová bola prepustená zo sekcie o zdraví v SME, najmä za recyklovanie vlastných starších článkov (k čomu sa aj priznala) a za plagiátorstvo. SME nijaké ospravedlnenie nepublikovalo.
O pár týždňov na to začala Hrdinová písať o zdraví pre Nový Čas pre ženy, dnes najpredávanejší týždenník na Slovensku.
jún 2007: Barbora Laucká bola zo SME prepustená pre plagiátorstvo, sama to zapierala. SME vlastné ospravedlnenie v denníku nepublikovalo.
Ako ma upozornil čitateľ, Hospodárske noviny vo svojej augustovej prílohe Reality aktual uverejnili článok od Lauckej. V májovej prílohe Reality uverejnili HN plagiát od iného autora, za ktorý sa po odhalení ospravedlnili a - s autorom ukončili spoluprácu.
Takže....malo by byť plagiátorstvo či fabulácia prehreškom, za ktorý sa opúšťa profesia?
Záleží od okolností. Médiá, ktoré týchto ľudí zamestnávajú, obzvlášť krátko po prešľape, si dvakrát dôveru u čitateľa nebudujú. Čo sa dá zo zoznamu postrehnúť je, že sú to menej prestížne a väčšinou menej čítané médiá, ktoré týchto ľudí prijali. Keďže získať dobrého alebo aspoň skúseného novinára je u nás ťažké, pre redakcie je lacnejšie siahnuť aj po plagiátorovi. Koniec koncov, keby aj došlo k recidíve, väčšina čitateľov viac ocení zaujímavý, hoci kradnutý materiál ako vlastný text s priemernou kvalitou.
Vľúdnejší by som bol voči novinárom, ktorí si chyby verejne priznali. A ktorí chybu priznali hlavne hneď a nezavádzali či nezapierali to dni či týždne.
Protiargumentom je, ako to opisuje aj jeden zdroj v tom článku v Columbia Journalism Review, že plagiátori to zvyknú robiť opakovane a porušujú aj iné žurnalistické pravidlá. A tu myslím prípady najhrubšieho plagiátorstva – celé odstavce či články slovo za slovom okopírované a podpísané vlastným menom. Za posledných 5 rokov, čo čítam o takýchto prípadoch plagiátorstva vo svete, by som odhadol, že v takých 2/3 prípadov rýchlo vysvitne, že prvé odhalenie vedie po preskúmaní archívov k ďalším.
Snáď jednou z vecí, ktorú by mali redakcie vždy dodržiavať, je verejne sa ospravedlniť po odhalení prípadu plagiátorstva. Iné médiá by nedostali zámienku (ako som od jedného šéfredaktora počul), že veď my sme o tom nevedeli, veď to nik v tom médiu nepotvrdil. A možno by bola verejnosť o niečo informovanejšia, že plagiátorstvo je pre médiá zločin, a tak vážne by ho mali brať aj oni pri výbere a „konzumovaní“ médií.
