Pavel Vilikovský, Otecko štát a jeho slaboduché deti, SME , včera
„Spotrebiteľa musíme chrániť aj proti jeho vôli,“ vyhlásil Michal Servanský z odboru ochrany spotrebiteľa ministerstva hospodárstva v súvislosti so zákazom akciového predaja mobilov viazaného na službu.
...
Ochrana spotrebiteľa aj proti jeho vôli je v demokratickej spoločnosti zvláštna koncepcia. Chrániť proti ich vôli musíme občas malé deti, ktoré ešte nemajú rozum, a osoby zbavené svojprávnosti, ktoré ho už nemajú, alebo nikdy ani nemali. Dospelý občan s normálnymi rozumovými schopnosťami určite nevolí svojich zástupcov preto, aby ho v podobe dobrého otecka štátu chránili ako nesvojprávneho, aj keby ich pritom viedli tie najlepšie úmysly, čo sa v prípade štátu vôbec nedá zaručiť. A ochranu práv ich rušením sme si bohato užili v predošlom režime.
Peter Schutz, Proti vôli i rozumu, SME , 12.7
Pýtať sa, prečo by podnikateľ nemohol predávať paušál hoci aj s kilom teľaciny, nemá význam v štáte, ktorého úradník hlása, že „musíme chrániť spotrebiteľa aj proti jeho vôli“. Tu už niet miesta na debatu, iba na diagnózu. Treba si len všimnúť, že bohorovnosť mašinérie, ktorá nielenže vie lepšie, pred čím ľudí chrániť, ako ľudia sami, ale ešte si osobuje nárok robiť to aj proti ich vôli, je podoprená ideológiou, o ktorej sa už ani nediskutuje. V našom prípade je to ochrana spotrebiteľa.
Diagnózou oboch komentárov je zjednodušovanie. Hoci v konkrétnom prípadu viazanie lacného mobilu na paušál je skutočné ťažké nájsť dobrý dôvod na ochranu spotrebiteľov, samotný koncept ochrany spotrebiteľa proti jeho vôli vôbec nie je taký podivný, ako sa komentátorom zdá.
Inak by už dávno protestovali proti povinnosti sporiť si na dôchodok pri vstupe do druhého piliera (prečo neexistuje možnosť nesporiť si vôbec, veď sme zodpovední a dospelí), alebo proti trestnosti predaja či užívania akýchkoľvek drog pre dospelých, obmedzovaniu držania zbraní zo strany štátu, alebo proti kriminalizácii úžery (ochrana spotrebiteľa pred pôžičkou za extra vysoké úroky). Keď už sme pri úžere:
Peter Schutz, Cigáni nejdú do neba , 21.2.2004, Korzár
Ďalšia vec - úžerníci. "Požičiavanie" na astronomický úrok je jav rozšírený doslova masovo. Je koreňom zločinnosti a bezvýchodnosti situácie ľudí, ktorí nevedia s peniazmi nakladať. Štát o tom vie a je nepochopiteľné, prečo radikálne nezasiahne. Pán Palko, kde ste? Úžera je predsa trestný čin. Existuje pritom aj iné elegantné východisko: Nie mesačné, ale denné sociálne dávky. Technicky to nie je problém - ľudia dostanú kartu a z bankomatu si vyberú každé ráno napr. stovku. Nebolo by možné prepiť celú podporu za dva dni; štát by zabezpečil len autobusový odvoz z osady k najbližšiemu bankomatu. A tam by už čakal sociálny pracovník (rómsky asistent), ktorý by odprevadil poberateľa do potravín a skontroloval nákup.. A tak ďalej - vymyslieť sa dá hodne. Ale aj tak je to problém na desaťročia. Politika sa musí spamätať.
Ochrana spotrebiteľa proti jeho či jej vôli nie je nič zcestné či neobvyklé všade vo svete. Áno, je dôležité sa pozerať, či to nezachádza do extrémov, ako bol ten prípad s mobilom. Ale na to treba trochu lepšie argumentovať ako to spravili Schutz s Vilikovským.
PS Pozrite si aj argumenty Martina Filka o výskume podporujúcom tento „mäkký paternalizmus“ pri obmedzení fajčiarov. Za inšpiráciu som tiež vďačný Eugenovi Jurzycovi.
PPS Pozrite si tiež recenziu Dalibora Roháča v TRENDE. Recenziu knihy, ktorá ukazuje na odvrátenú stranu demokracie – práve vďaka nerozumnosti voličov (teda spotrebiteľov na trhu politickom). Nakoniec, nie tak dávno SME (vrátane Schutza) obracali oči na tým, ako len ľudia môžu zásluhy za súčasný ekonomický rast prideliť Ficovi a nie Dzurindovi. A aj u nás to čiastočne riešime – referendum nemôže byť len tak hocikedy, a už vôbec nie o tých najdôležitejších otázkach, vrátane rozpočtu a daní. Lebo občas by si tí spotrebitelia mohli sami sebe prerásť cez hlavu.
Update 20.7.: Pekný príklad prospešnej regulácie povinnej prilby proti individuálnej vôli hokejistov má aj článok v časopise New Yorker (a v podobnom duchu som čítal niekde aj argument za zákaz moslimskej šatky).
SME sa vracia k dlhodobej nezamestnanosti: a vidí jej pokles:) Heuréka!
Kto vlastní Enel: Maroš Košík z Markízy včera povedal :
V našich Slovenských elektrárňach má väčšinu taliansky Enel a v Eneli má zas väčšinu taliansky štát.
To prvé platí, to druhé nie. V Eneli nemá väčšinu taliansky štát, má tam ani nie tretinový podiel. Ale je to samozrejme dosť významný podiel na to, aby mal štát silný hlas pri riadení Enelu. V tom je tá pointa.
Prečo vo vlakoch ubúda cestujúcich: Mária Adamová z Markízy si veľmi zjednodušila robotu:
Karol FARKAŠOVSKÝ, moderátor
--------------------
Doprava vlakom stráca na atraktívnosti. V porovnaní s vlaňajškom sa počet cestujúcich znížil o dva milióny. Výraznou príčinou je nízky komfort cestovania. Na jeho zvýšenie však chýbajú peniaze.
Mária ADAMOVÁ, redaktorka
--------------------
Tak takto vyzerá štandardný vozeň druhej triedy na Slovensku a takto v susednom Rakúsku. Čalúnený komfort s klimatizáciou ponúkajú u nás len vlaky InterCity. Otvorené okná vo vozňoch prinášajú v týchto dňoch cestujúcim skôr prievan v ušiach, ako skutočnú úľavu.
Zaujímavý úvod. „Výraznou príčinou“ poklesu (krásne hmlisté odpichnutie reportáže) oproti minulému roku má byť nízky štandard cestovania. Ale nízky bol snáď aj pred rokom, nie? Tak v čom je tá zmena správania cestujúcich? Nebude zaujímavejšie rozmýšľať, ako sa vyvíjajú alternatívy pre cestujúcich? Z roka na rok sa snáď prudko nemení potreba ľudí cestovať. Ale alternatívy sa možno menia – ako sú na tom autobusy, nerastie náhodou dostupnosť vlastných či firemných áut, nezvýšila sa dostupnosť lietania? Skúmanie alternatív sa mi zdá logickejší postup ako pohľad na komfort vo vlakoch, ktorý sa za skúmaný čas nemenil. Čitateľka mi tiež napísala:
Nuž, jasné, že vlaky sú hnusné. Ale ani autobusy nie sú všetky klimatizované; najmä tie, ktoré ako vlaky, ktoré reportérka ukazovala, jazdia po lokálnych krátkych trasách, záchody v nich dokonca nie sú vôbec. A predsa autobusmi ľudia jazdia.
Myslím si, že hlavným dôvodom nie sú ani tak škaredé a staré vozne ako o často aj tretinu nižšia cena lístka u autobusov. O tej nepadlo ani slovo. Reportérka navyše hovorila o vlakoch všeobecne, a že lepšie sú na tom len EC a IC, ale pravda je taká, že ukazovala naozaj len tie najstaršie vlaky, ktoré jazdia krátke lokálne trasy, rýchliky vyzerajú inak a sú na tom predsa len trochu lepšie.
Vieme aj pochváliť?: Bol som zvedavý, či pochvale, ktorá sa ušla našej vláde za prácu na Schengene, sa bude venovať aj nejaký uznanlivý komentár. Našiel som len jeden – od Mariána Leška v SME. Kritizovať neúspechy je pre spoločnosť dôležité, a rovnako tak aj chváliť úspechy. Novinári (ale aj tento blog, koniec koncov) sú lepší v tom prvom ako v tom druhom, čo je na škodu.
Rekordné teplo: Celkom zábavné, ako Pravda (Filipko, Milan) druhý deň po sebe v hlavnom článku dňa ako najdôležitejší bod rieši, ako blízko sme nejakému teplotnému rekordu a či sa prekoná o pár desatín stupňa alebo nie. Čo už je na tom také dôležité, či to bude tesne pod alebo tesne nad? V čom bude dopad na Slovensko/čitateľov iný ak rekord padne? Budú mať lepší pocit? Alebo si všetci hlboko vydýchnu, keď rekord nepadne?
Že vraj bulvár deformuje osobnosť: Cestopis z Istanbulu:
„Nezabudnite ísť v Istanbule do kúpeľov,“ radili nám vo vzácnej zhode s turistickými sprievodcami kamaráti. Nedalo sa neposlúchnuť. Keďže sme nevedeli, čo od tureckých kúpeľov máme čakať a keďže sme naopak vedeli, že ich navštívime len raz, vybrali sme si tie najlepšie a najznámejšie - Cagaloglu Hamami. Vraj ich navštívil anglický kráľ Eduard VIII., rakúsko-uhorský muzikant Franz List či holywoodska herečka Cameron Diaz (tá však bola, na rozdiel od Eduarda, Franza a nás v prísne oddelenom ženskom sektore). V týchto kúpeľoch sa odohrávalo aj jedno z dobrodružstiev Indiana Jonesa.
Napísali v cestopise Juraj Kušnierik a Štefan Hríb z bezbulvárneho .týždňa.
