“Prezidentskí kandidáti zbierajú milióny dolárov, vedie Clintonová a mormón Romney,” znel nadtitulok článku Braňa Ondrášika zo SME minulý štvrtok.
Zaujal ma ten “mormón Romney”: Clintonová je tiež veriaca, prečo ona nemá žiadny prívlastok? A ak ide o to, že Clintonovú všetci poznajú a Romneyho nie, je jeho náboženstvo tým hlavným, čo ho charakterizuje ako vedúceho republikánskeho kandidáta v objeme finančnej podpory?
Tu je popis ďalších kandidátov v Ondrášikovom texte:
Medzi demokratmi sú najväčšími hviezdami manželka exprezidenta a senátorka Hillary Clintonová (26 miliónov dolárov) a černošský senátor Barack Obama (jeho tohtoročné konto sa odhaduje na 20 až 23 miliónov). Šance má aj John Edwards, ktorý si zarobil slušných 14 miliónov.
... Republikáni prekvapili. Najväčšiu podporu donorov získal biznisman a exguvernér Mitt Romney. Zarobil si 23 miliónov. Sponzoruje ho Wall Street a mormonská cirkev.
... Dobre si počína aj Rudy Giuliani. Najväčším sklamaním je arizonský senátor John McCain, ktorý zarobil iba 12,5 milióna.
Takže niekto je charakterizovaný rasou, niekto (bývalou) funkciou, niekto vzťahom k človeku s bývalou funkciou, niekto vôbec nijak... Popis z rôznych oblastí môže samozrejme dávať zmysel, ak sú to hlavné odlišovacie znaky kandidátov či hlavný dôvod, prečo zarobili toľko a toľko peňazí. Z textu to jasné nie je. Romneyho mormónska nálepka je vysvetlená v texte sponzorstvom mormónov, hoci nevedno, či to je hlavný zdroj alebo len druhý najdôležitejší a Romneyho úspech je skôr o biznise. V texte nenájdete jedinú zmienku o víziách politikov, ktoré by snáď mohli mať niečo spoločné s tým, koľko peňazí na kampaň vyzbierajú.
Nálepkovanie je ale ťažká úloha, svedčia o tom nekonečné diskusie, koho označiť za teroristu, extrémistu, alebo čo označiť za občiansku vojnu...
Bývalý novinár americkej televízie CBS Bernard Goldberg vo svoje knihe Bias kritizuje zaujatosť amerických médií v prospech liberálov (demokratov) poukázaním na to, že citovaných konzervatívnych ľudí či inštitúcie hlavné americké televízie označujú často ako „konzervatívnych“, kým liberálov explicitne označujú za „liberálov“ len málokedy, lebo sa s nimi názorovo považujú za hlavný prúd. Mimo prúdu sú konzervatívci, a preto na nich treba divákov výslovne upozorniť (pozri štatistiky podporujúce i negujúce Goldbergovo tvrdenie).
Bez ohľadu na vierohodnosť Goldbergovho tvrdenia platí, že na mediálne nálepky si treba dať dobrý pozor: označovanie ľudí a inštitúcií v správach vytvára pre ich citácie kontext a zároveň ukazuje aj na myslenie a postoje novinárov.
V nedávnej ankete SME k článku (Žemlová, Nicholson) o Jahnátkových tvrdeniach o zbrojárskych obchodoch boli jej účastníci takto označení:
Eduard Chmelár, ľavicový publicista
Martin Bútora, bývalý veľvyslanec v USA
Samuel Abrahám, politológ
Tomáš Kamenec, právnik
Pavel Nechala, Transparency International
Chmelár je ako jediný označený podľa politického zamerania, zvyšní ľudia sú všetko, pokiaľ viem, neľavičiari, no nálepka sa im neušla, zato radšej bývalá funkcia, súčasný zamestnávateľ bez povolania, či povolanie bez inštitúcií, kde pôsobia. Fajn kontext pre väčšinou neľavicových čitateľov SME, však? Je mi záhadou, ako tie označenia dávajú zmysel pri otázke o Jahnátkovi.
PS Sám Chmelár sa k nálepkovaniu vyjadril v rozhovore s Karolom Sudorom (posledná časť rozhovoru).
