Čitateľka Silvia Pňačková ma upozornila na nápadnú zhodu zhruba polovice rozhovoru novinárky Barbory Lauckej s herečkou Máriou Kráľovičovou v SME (príloha TV Oko z minulého štvrtka) s rozhovorom s herečkou od Marty Ostricovej, ktorý vyšiel v Eurotelevízii 16.marca tohto roku.
Porovnajte (zdôraznené sú identické alebo takmer identické pasáže):
ETV: Dnes si už málokto pamätá, že práve vy ste prvou slovenskou
televíznou herečkou...
M.K.: Bolo to v roku 1956, keď sa zrodila tradícia slávnych televíznych
pondelkov. Prvá inscenácia sa volala Dovidenia, Lucien a mala len dvoch
hercov – Ela Romančíka a mňa. Skúšalo sa asi mesiac a inscenáciu sme
odohrali v školskej telocvični na Zochovej ulici, pretože žiadne štúdiá
vtedy neboli. Na pľaci stáli tri kamery a my sme si museli zapamätať, do
ktorej sa kedy a ako treba pozerať. Bolo to oveľa ťažšie ako dnes. Ak
sme niečo pokazili, nič sa s tým už nedalo robiť – my sme hrali a
televízia to rovno vysielala. Nezostal žiadny záznam, ktorý sa odloží do
archívu. Na pamiatku náme len pár fotografií.
SME: Vy ste však boli aj prvou profesionálnou televíznou herečkou.
Tradícia slávnych televíznych pondelkov sa zrodila v roku 1956. Prvá
inscenácia sa volala Dovidenia, Lucien a mala len dvoch hercov Ela
Romančíka a mňa. Pred polstoročím ma oslovil mladý režisér z Prahy,
volal sa Ján Roháč. Zavolal mi, či by som si nezahrala v televíznej
inscenácii, že pôjde o hodinu textu, dvaja herci v obraze, len pre jeden
jedinký raz. Lebo vtedy ešte nebola možnosť záznamu a vysielalo sa v
priamom prenose. ‚Je to dobrodružstvo, ale budete prvá slovenská
televízna herečka,' povedal mi režisér. A bola som. ‚Prvá televízna
herečka Kráľovičová bude hodinu mlieť pred kamerou s Romančíkom a možno, že to nikto nebude ani pozerať.' Smiali sa mi. Kdeže sú tie dobrodružné časy. Vtedy, ani dlho potom sa nikto z hercov nebil o televízne úlohy.
Dá sa to dnes nájsť v televíznom archíve?
Skúšali sme asi mesiac a inscenáciu sme odohrali v školskej telocvični
na Zochovej ulici, lebo nijaké štúdiá vtedy neboli. Na pľaci stáli tri
kamery a my sme si museli zapamätať, do ktorej sa kedy a ako treba
pozerať. Bolo to oveľa ťažšie ako dnes. Ak sme niečo pokazili, nič sa s
tým už nedalo robiť - my sme hrali a televízia to rovno vysielala.
Nezostal nijaký záznam, ktorý sa odloží do archívu. Na pamiatku zostalo len pár fotografií.
...
ETV: Už viac ako šesťdesiat rokov stojíte na doskách, ktoré znamenajú
svet. Ako si spomínate na roky v divadle?
M.K.: Začínala som v Martine a vydržala som tam dva roky. Od januára
1948 som sa stala členkou Národného divadla. Najskôr sme hrávali v
historickej budove, kde bola vtedy činohra, opera i balet. V roku 1955
nám dali Divadlo Pavla Országha Hviezdoslava a všetci sme sa tešili, že
budeme mať vlastný stánok. Ešte pred presťahovaním sme ho upratovali,
umývali okná s tetou Hanou Meličkovou a škrabkali z nich žiletkami
omietku. Myslela som si, že sa do nového Národného divadla nedostanem už
ani ako divák, avšak do konca sezóny budem mať v ňom dve premiéry! Takže
sa mi splnil sen.
ETV: A vaše profesionálne dozrievanie?
M.K.: Začínala som, ako sa povie, od šlabikára. Až neskôr som prešla k
čítanke a nakoniec k románom. Spočiatku som hrávala naivky. Nepatrila
som medzi herečky, ktoré namiesto Aničky hrali hneď Oféliu. K
intelektuálkam a ku kráľovnám som sa musela prepracovať. Nebolo to tak,
ako si mysleli v Čároch, že keď sa v texte nepomýlim, dobre som zahrala.
Bolo za tým veľa práce. Človek si postavu v hlave obracia aj tri mesiace
a to ešte aj pri domácich prácach. Vždy som chcela preniknúť do ich duše
a prežívať ich život.
SME: Zaspomínate si na svoje začiatky?
Začínala som v Martine a vydržala som tam dva roky. Od januára 1948 som sa stala členkou Národného divadla. Najskôr sme hrávali v historickej budove, kde vtedy fungovala činohra, opera i balet. V roku 1955 nám dali Divadlo Pavla Országha Hviezdoslava a všetci sme sa tešili, že budeme mať vlastný stánok. Ešte pred presťahovaním sme ho upratovali, umývali okná s tetou Hanou Meličkovou a škrabkali z nich žiletkami omietku. Myslela som si, že sa do nového Národného divadla nedostanem už ani ako divák! Takže sa mi splnil sen.
Aký bol váš profesionálny rast?
Začínala som od šlabikára. Až neskôr som prešla k čítanke a nakoniec k
románom. Spočiatku som hrávala naivky. Nepatrila som medzi herečky,
ktoré namiesto Aničky hrali hneď Oféliu. Medzi intelektuálky a kráľovné
som sa musela prepracovať. Nebolo to tak, ako si mysleli v Čároch, že
som dobre zahrala, ak sa v texte nepomýlim. Bolo za tým veľa práce.
Človek si postavu v hlave obracia aj tri mesiace, a to ešte aj pri
domácich prácach. Vždy som chcela preniknúť do ich duše a prežívať ich
život.
ETV: Je herectvo pre vás poslaním?
M.K.: Hovorí sa – čo sa má stať, stane sa. Všetci to máme predurčené.
Zamilovala som sa do divadla a čo si viac môžem priať? Herectvom ľuďom
dávam do života silu, radosť, nastavujem im zrkadlo... A oni mi to
vracajú. Keď počujem na konci hry aplauz, viem, že moja práca má zmysel.
ETV: Stavali ste si méty, alebo ste život brali tak, ako prichádzal?
M.K.: Už kedysi na roli, pri okopávaní, som musela zájsť o trochu ďalej,
ako bol môj cieľ. Vždy som sa o kúsok posúvala. A tak to je i v mojom
živote. Nikdy nič veľké neplánujem. Bola som skôr romantička, ale vedela
som, že sa musím dostať niekam ďaleko. Aj teraz, keď sa ráno zobudím,
tak sa teším, čo ma stretne... Človek môže žiť sto rokov a ustavične sa
niečo nové naučí. Som ako Alenka v krajine zázrakov, stále sa predo mnou
otvárajú nové komnaty.
SME: Je pre vás herectvo najdôležitejšie v živote?
Okrem detí naozaj pre mňa znamená jeho najväčšiu náplň. Hovorí sa - čo sa má stať, stane sa. Všetci to máme predurčené. Zamilovala som sa do divadla. Tak, čo si viac môžem priať? Herectvom ľuďom dávam do života silu, radosť, nastavujem im zrkadlo. A oni mi to vracajú. Keď počujem na konci hry aplauz, viem, že moja práca má zmysel.
Máte nejaké veľké nesplnené túžby?
Vždy som sa o kúsok posúvala, nikdy nič veľké neplánovala. Bola som skôr romantička, ale vedela som, že sa musím dostať niekam ďaleko. Aj teraz, keď sa ráno zobudím, teším sa, čo ma stretne. Človek môže žiť sto rokov a ustavične sa niečo nové naučí. Som ako Alenka v krajine zázrakov. Stále sa predo mnou otvárajú nové komnaty.
...
ETV: A na koľko rokov sa cítite?
M.K.: Tým, že som zdravá, sa cítim veľmi mladá, takže na tridsať. Keď sa
však pozriem do zrkadla a vidím tie svoje vrásky... Čas rýchlo preletel.
Duša je síce mladá, ale obal zostarol. S tým sa už nič nedá robiť. Som
však večný optimista, a tak to aj beriem. Život je krásny, ale veľmi
krátky. Mám ho rada a tiež ľudí, dotyky aj bozky.
ETV: Aký máte recept na dlhý, šťastný a zdravý život?
M.K.: Človek nesmie mať vrásky na duši. Tak ako sa stará o telo, musí sa
starať i o dušu, robiť jej očistu. Mal by mať optimizmus, radosť,
fantáziu a zostať hravým dieťaťom po celý život.
SME: Na koľko sa cítite?
Tým, že som zdravá, sa cítim veľmi mladá, takže na tridsať. Keď sa však pozriem do zrkadla a vidím tie svoje vrásky... Čas rýchlo preletel. Duša je síce mladá, ale obal zostarol. S tým sa už nič nedá robiť. Som však večný optimista, a tak to aj beriem. Život je krásny, ale veľmi krátky. Mám ho rada a tiež ľudí, dotyky aj bozky.
Čoho sa treba vystríhať?
Človek nesmie mať vrásky na duši. Tak ako sa stará o telo, musí sa
starať i o dušu, robiť jej očistu. Mal by mať optimizmus, radosť,
fantáziu a zostať hravým dieťaťom po celý život.
...
ETV: Čo máte najradšej na živote?
M.K.: Prácu a lásku. Aj Procházka (zosnulý manžel pani Kráľovičovej,
pozn. red.) mi vravieval, že on je u mňa až na treťom mieste. Najprv je
práca, deti a potom on. Bol úžasný, lebo nevyžadoval odo mňa žiadne
vyváranie ani upratovanie. Hovorieval: „Marulka, ja som taký zamilovaný,
že by som si ten prach ani nevšimol. A ty si herečka, nie upratovačka.“
Prednejšie mu bolo, aby som si sadla k nemu, porozprávala a maznala sa s
ním.
SME: Čo je najlepšie na živote?
Práca a láska. Procházka mi vravieval, že je u mňa až na treťom mieste. Najprv je práca, deti a potom on. Nevyžadoval odo mňa nijaké vyváranie ani upratovanie. Hovorieval: ‚Ja som taký zamilovaný, že by som si ten prach ani nevšimol. A ty si herečka, nie upratovačka.' Prednejšie mu bolo, aby som si sadla k nemu, porozprávala a maznala sa s ním.
...
ETV: Pred viac ako rokom vás manžel navždy opustil. Ako sa zmenil váš život?
M.K.: Presťahovala som sa do jeho izby a tam sa spolu rozprávame. Veľmi
mi chýba, samota je sivá... Ale láska je to, čo bolí. Partnerstvo nie je
len o prechádzke ružovou záhradou a aj to je na tom krásne. My sme boli
k sebe vždy tolerantní. Náš život nebol o tom, že niečo musíme, ale že
chceme. A Miro je teraz určite mojím anjelom strážnym, verím tomu,
pretože som ho ako posledná objala.
SME: Po dlhom čase, keď ste žili v partnerstve a vrelej symbióze s básnikom Mirom Procházkom, je toto druhá jar, odkedy ste sama. Už ste si zvykli?
Počas nášho spoločného života - teda 56 rokov sme mali na linke celý
svet. Prirovnala by som to k Royko pasáži - ľudia cez nás prechádzali a
teraz je doma hlucho. Prvé Vianoce, keď som bola osamote, som sa
rozhodla prežiť pri mori. V Egypte som pookriala, s dcérou Janou prišla
trocha na iné myšlienky. Potom som sa presťahovala do jeho izby, a tam
sa spolu rozprávame. Veľmi mi chýba, samota je sivá. A čo bolí, je
láska. Partnerstvo nie je len o prechádzke ružovou záhradou. My sme boli k sebe vždy tolerantní. Náš život nebol o tom, že niečo musíme, ale že chceme. A Miro je teraz určite mojím anjelom strážnym, verím tomu, lebo som ho ako posledná objala.
Poprosil som Barboru Lauckú o vysvetlenie, tá mi napísala:
Pani Kráľovičovú poznám od svojich štyroch rokov, hovorím jej teta a ona mi tyká. Rozhovor som s ňou robila na dámskom večierku, ktorý spomínam v úvode tohto interview.( V rozhovore z úcty k nej zachovávam štandartný postup - vykanie.) Upozorňujem, že som s pani Kráľovičovou nerobila rozhovor po prvýkrát, ale približne dvadsiaty krát. Možno už vtedy, keď nebol internet a vaši čitatelia ani neboli na svete. Ale, možné je, že to, o čom sme sa zhovárali, už hovorila predtým, niekomu inému. Však stále ide o jednu a tú istú tému- omieľa sa začiatok kariéry, umenie, zdravie, krása, láska atď. Aktualizácia toho všetkého je v súčasnosti jej životné jubileum. Ja vonkoncom netuším, o čom hovoríte a netuším, ani či niekto niečo neodpísal napríklad odo mňa. Mám strašne veľa roboty a robím rozhovory s takými ľuďmi, ktorí (až na pani Kráľovičovú) nie sú takí okukaní, alebo ak chcete mediálne známi, že sa môžu opakovať. Pretože toto nebezpečenstvo - ako vidno na tomto prípade vždy hrozí. Ani v novinách nikto toho veľa nového nevymyslí, všetko tu už raz bolo. Nemám ani čas sledovať, kto si čo vzal odo mňa, hoci párkrát ma nato už upozornili moji známi. Ak chcete typ - televízie to robia dosť často - že si berú od nás nejaké nápady. Myslím si, že som nikdy nebola neetická a vždy som sa snažila pracovať čestne.
Poprosil som o reakciu vedenie redakcie SME. Zástupca šéfredaktora pre prílohy Lukáš Fila mi napísal:
Na nejasnosti súvisiace s predmetným rozhovorom sme okamžite reagovali a vnútorne sme preverili okolnosti jeho vzniku. Nakoľko autorka textu nebola schopná hodnoverným spôsobom preukázať jeho autenticitu, rozhodli sme sa s ňou ukončiť spoluprácu.
Pani Lauckej sme vďační za jej dlhoročnú prácu pre SME a je nám ľúto, že z redakcie odchádza za týchto okolností. Veríme, že tento prípad prispeje k tomu, aby k podobným nedorozumeniam v redakcii v budúcnosti nedošlo.
Ako? Koľko?:
Soňa Zverková, Hospodárske noviny, včera - o Marshallovom pláne (upozornil ma Andrej Školkay):
Z druhej strany Atlantiku prišla do Európy v rokoch 1948 až 1952 pomoc zhruba za štrnásť miliárd dolárov, čo na súčasné pomery predstavuje vyše sto miliárd dolárov, v prepočte 2,5 miliardy korún.
V tabuľke krajín pod článkom sú tiež tri preklepy, sumy nesedia (Dánsko, Grécko, Island) – porovnaj s wikipediou .
Marek Zgalinovič, STV, v utorok, o energiách (upozornil ma Martin Macharik):
Cena tepla stúpla od roku 1990 tristonásobne. Z dvadsaťjeden na súčasných asi šesťsto korún za gigajoul.
Inak celková cenová priemerná hladina všetkých služieb a tovarov odvtedy stúpla zhruba 6násobne, takže tie energie oproti priemeru vyskočili 5krát rýchlejšie – to by bola relevantnejšie informácia pre diváka.
SITA na itnews.sk, sme.sk, o Číne (upozornil ma Tibor Blažko):
Čína je druhou krajinou s najväčším počtom obyvateľov na svete a prístup k internetu má 137 miliónov z nich. Vývojové štúdie predpokladajú, že do dvoch rokov bude mať Čína najviac internetových užívateľov na svete.
Veľmajster Kasparov: Juraj Lörinc ma upozornil na opakované chybné mediálne pomenovanie Kasparova ako "bývalého šachového veľmajstra" (aktualne.sk, TA3, HN/SITA). Kasparov je síce bývalý svetový šampión, ale veľmajstrom je stále, ten titul sa dáva doživotne.
