SPW: Slovenské médiá sú k sebe slušnejšie

Počet odvolávok v hlavných slovenských tlačových a TV médiách ( SME, Pravda, Hospodárske noviny , TV Markíza, STV, TA3, TREND) na prácu iných slovenských médií ( Pravda, Nový čas, SME, TV Markíza, STV, TA3, Hospodárske noviny, .týždeň , TREND) sa medzi prvým polrokom 2003 a prvým polrokom 2006 zvýšil o dve tretiny. V 1.polroku 2006 bolo zaznamenaných 283 odvolávok, čo dáva v priemere tri odvolávky za dva dni.

Počet odvolaní sa hlavných slovenských médií na prácu svojej konkurencie v spravodajstve

Zdroj: Newton IT
Poznámka: počet odvolávok bol manuálne očistený o zmienky, ktoré rozoberali vnútornú situáciu iných médií a podobne - teda odvolávka neslúžila na posúvanie vlastnej práce ďalej. Rok 2004 nebol skúmaný kvôli finančným limitom.


Získaný počet odvolávok v iných médiách môže nepriamo indikovať dôležitosť a prínosnosť citovaného média. Najviac sa novinári odvolávajú na Markízu a STV, súvisí to však najmä s ich diskusnými reláciami („V relácii TV Markíza Sito minister x vyhlásil...“). Pri porovnaní SME a Pravdy vychádza Pravda skoro dvojnásobne viac citovaná v hlavných médiách. Oproti roku 2003 sú ďaleko citovanejšie v poslednom roku a pol TA3, Pravda, Hospodárske noviny a TREND. Naopak, týždenníku .týždeň citácie od prvého polroka 2005 klesajú.

Pokiaľ ide o citovanie druhých médií vo vlastnej práci, ďaleko najčastejšie to robí SME (uverejňuje zhruba polovicu všetkých odvolávok). Na jednej strane je SME obsahovo najväčší denník, no podľa mňa je aj v odvolávaní na iné médiá najpoctivejší. Odvoláva sa napríklad zhruba 3krát viac na iné médiá ako Pravda, no v rozsahu až trojnásobný rozdiel nie je.

Odvolávanie na prácu iných je nielen zdvorilosťou k práci kolegov, ale aj pomáha čitateľovi posúdiť vlastnú prácu/pridanú hodnotu novinára, ktorého práve číta či pozerá, ako ak jej či jeho média.

Teším sa...



And now for something completely different.

Wikipedia vs SITA: Peter Lehotský ma upozornil na vysokú zhodu formy profilu Jara Filipa, ktorý spolupísal (na prelome rokov) na Wikipedii s profilom, ktorý vydala agentúra SITA pred pár dňami (okrem sme.sk zo správy SITA čerpali bohato aj HN a Nový Čas ).

Posúďte sami, Wikipedia :
Jaroslav Filip (* 22. jún 1949, Hontianske Moravce – † 11. júl 2000, Bratislava) bol slovenský hudobník, skladateľ, humorista, dramaturg, herec a zanietený propagátor Internetu s neobyčajne širokým spektrom aktivít.
Narodil sa v učiteľskej rodine. Začiatkom 60-tych rokov študoval na konzervatóriu v Bratislave. V tom období bol veľkým obdivovateľom Deža Ursínyho a jeho skupiny Beatmen. V štúdiu pokračoval kvôli zlému prospechu na konzervatóriu v Žiline.
Po jeho absolvovaní hrával v bratislavskom vysokoškolskom klube "Véčko" so skupinou Petra Lipu Blues Five. Zúčastnil sa s ňou aj pražského beatového festivalu v roku 1969. Isté obdobie pracoval v agentúre Slovkoncert. Neskôr študoval na VŠMU dramaturgiu a scenáristiku, kde v roku 1976 promoval.
Významná je jeho spolupráca s Dežom Ursínym, spoločne nahrali legendárny album Provizórium. Neskôr ďalšie. Rovnako plodne spolupracoval s dvojicou komikov Milan Lasica & Július Satinský, s ktorými nahral legendárne albumy "Bolo nás jedenásť" (1981), "S vetrom o preteky" (198?), "My" (1987) a "Sťahovaví vtáci" (1990). Spolu realizovali aj kabaret "Ktosi je za dverami" a viacero divadelných projektov.
V prvej polovici osemdesiatych rokov bol členom populárnej skupiny YPS.
Začiatkom 90-tych rokov s ním začal spolupracovať spevák, textár, skladateľ a showman Richard Müller. V priebehu siedmych rokov sa podpísali pod viacero hitov: "Milovanie v daždi", "Cigaretka na 2 ťahy", "LSD", "Daňový únik", "Spočítaj ma", "24 hodín denne", "Cez okno".
Ako člen tvorivého tandemu skupiny slovenských humoristov (Štefan Skrúcaný, Miro Noga, Zuzana Tlučková, Rasťo Piško, ujo Imro a Stano Radič) vyjadroval prostredníctvom televíznych a rozhlasových programov názory na spoločenské dianie 90-tych rokov.
Bol známy ako zanietený fanúšik a propagátor Internetu, prostredníctvom dial-up pripojenia bol online už od začiatku polovice 90-tych rokov, teda v dobe, kedy bola jeho penetrácia na Slovensku veľmi nízka. Spolu s Róbertom Dydom založili v januári 1997 prvý (nultý) slovenský internetový magazín Sieťovka.
....
S manželkou Evou mal tri deti: synov Jara a Lea a dcéru Evu. Jeho dcérou je aj mladá nekonvenčná hudobníčka Dorota Nvotová, ktorú splodil s herečkou Annou Šiškovou.
Vyšla o ňom životopisná kniha "Človek hromadného výskytu" (Slovart 2002) od Mariana Jaslovského

SITA :
BRATISLAVA 10. júla (SITA) - Slovenský hudobník skladateľ, humorista, dramaturg a herec Jaroslav Filip sa narodil 22. júna 1949 v Hontianskych Moravciach. Pochádzal z učiteľskej rodiny a začiatkom 60-tych rokov študoval na konzervatóriu v Bratislave. Keďže sa ale jeho prospech po čase zhoršil, v ďalšom štúdiu neskôr pokračoval na konzervatóriu v Žiline. Počas strednej školy údajne obdivoval Deža Ursinyho a jeho skupinu Beatmen. Po maturite hrával v bratislavskom vysokoškolskom klube, známom ako Véčko so skupinou Petra Lipu Blues Five, s ktorou sa v roku 1969 zúčastnil pražského beatového festivalu. Chvíľu pracoval v agentúre Slovkoncert, neskôr ho prijali na Vysokú školu múzických umení v odbore dramaturgia a scenáristka.
Jaro Filip mal to šťastie, že Ursinyho nielen obdivoval, ale dokonca začali spolupracovať. Dvojica Filip - Ursiny vytvorila LP platne Príbeh, Ten istý tanec, Do tla, Momentky, Na ceste domov, Zelená, Modrý vrch, Nové mapy ticha, Pevnina detstva a napokon Dežo Ursiny & Provisorium. Okrem tohto fenomenálneho hudobníka spolupracoval aj s Milanom Lasicom a Júliusom Satinským. Spoločne sa podpísali pod albumy Bolo nás jedenásť z roku 1981, S vetrom o preteky (1982), My (1987) a Sťahovaví vtáci (1990). Trojica autorsky vytvorila kabaret Ktosi je za dverami a často spolu pripravovali rôzne divadelné projekty. Ako režisér a dramaturg spolupracoval s viacerými divadlami ako napríklad Divadlo U Rolanda, Divadlo pre deti a mládež v Trnave, Divadlo West, Nová scéna, Slovenské národné divadlo (SND), Štúdio S a Prešovské divadlo. V prvej polovici 80-tych rokov bol navyše členom skupiny YPS.
Na začiatku prelomových 90-tych rokov začal s Filipom spolupracovať spevák, textár a skladateľ Richard Müller. Duo Filip - Müller vytvorilo hity ako Milovanie v daždi, Cigaretka na 2 ťahy, LSD, Daňový únik, Spočítaj ma, 24 hodín denne a iné. Celkovo spolu vytvorili päť Müllerových albumov, posledným bol album 33. Spolu so slovenskými humoristami Štefanom Skrúcaným, Mirom Nogom, Zuzanou Tlučkovou, Rasťom Piškom, ujom Imrom a Stanom Radičom vytvorili tvorivý tandem, ktorý na televíznych obrazovkách zasahoval ako jednotka intenzívnej starostlivosti slovenskej politickej satiry v relácii Apropo plus: talkshow. V televízii však niekoľko rokov produkoval s kolegami aj relácie ako Apropo TV, čo bola televízna verzia rozhlasovej relácie, Reservé, Telecvoking - pokračovanie Apropo TV, Véčko - TV talkshow s hosťami, Kaviareň u Filipa a Apropo TV New.
Jara Filipa očaril internet a online bol už od začiatku polovice 90-tych rokov. S Róbertom Dydom založili v januári 1997 prvý, respektíve "nultý" slovenský internetový magazín Sieťovka.
...
S manželkou Evou mal syna Jara, dcéry Leu a Evu. Tretiu dcéru, hudobníčku Dorotu Nvotovú, splodil s herečkou Annou Šiškovou. V roku 2002 vyšla o Filipovi životopisná kniha spisovateľa Mariana Jaslovského Človek hromadného výskytu. Jaro Filip zomrel 11. júla 2000 v Bratislave.

Extra informácie v článku SITA sa dajú nájsť pod hlavným textom wikipedie v kompletnom zozname Filipovej práce.
Ako ma Lehotský upozornil, článok agentúry obsahuje aj chyby (prebraté v spomínaných HN či NČ): album 33 nebol posledný, ale prvý s Filipom. Dcéra Lea neexistuje, správne je syn Leo.


Zľahčovanie obetí izraelského útoku: Pravidelný dopisovateľ tohto blogu Emo Beška si všíma Janu Shemesh zo SME v článku „ Hizballáh ostreľuje izraelskú Haifu “:

Útoky si dovedna vyžiadali mŕtvych aj zranených. Podľa libanonských zdrojov zabili izraelské nálety najmenej 47 ľudí, medzi nimi aj civilistov a desiatky zranili. V Izraeli zomreli dve ženy, zranených tiež rátali na desiatky.

Beška reaguje: Táto interpretácia je veľmi zvláštna. The Guardian včera o 19.45 písal o 53 zabitých libanonských civilistoch a nespomína žiadnych zabitých členov Hizballáhu. Podobne Reuters:

Israeli airstrikes and shelling have already killed at least 55 Lebanese civilians since the two soldiers were captured on Wednesday, while a steady barrage of Hizbollah rocket fire into northern Israel has killed two Israeli civilians and wounded 90.

Jana Shemesh sa snaží vyvolať dojem, že civilisti síce sú medzi mŕtvymi, ale ide o náhodné a zriedkavé obete a väčšinu akoby tvorili ozbrojenci.