Podľa včerajších správ Markízy aj Joj mali pred dvomi dňami znásilniť 24-ročnú ženu z Komárna. Vcelku bežná krimispráva. Čo ma ale dostalo bolo, že na Markíze bez problémov opakovane ukázali aj vizáž postihnutej s monoklom na tvári, vrátane jej vyjadrenia, že sa k ničomu nechce vyjadrovať... Jej fotka tiež putovala na markizácky web tvnoviny.sk. Anonymom v reportáži ostal - páchateľ. Taká TV Joj, ktorá máva na súkromie či násilie všeobecne nižšie štandardy, obeť násilia ukázala len raz, krátko a bez možnosti identifikácie - s komplet vyštvorčekovanou hlavou.
Čo hovoria etické štandardy o identifikácii (zobrazovaní tváre či zverejnení plného mena) obetí trestných činov, a obzvlášť tak brutálnych ako sú znásilnenia? Sú veľmi podobné ako v prístupe k maloletým – nerobiť to. Napríklad BBC vo svojom etickom manuáli garantuje anonymitu obetiam sexuálneho násilia už aj preto, že to tak prikazuje zákon.
Americké médiá vo väčšine identitu obete znásilnenia chránia. Výnimkou je výslovný súhlas obete, ale aj tam sa berie do úvahy, či obeť je schopná odhadnúť následky zverejnenia a či má dostatočný časový odstup, či ešte nie je v šoku. Markíza nakrúcala ženu pár hodín po ataku.
Okrem všeobecnej ochrany súkromia ľudí, pri ktorých zverejňovanie identity nemá žiadny zmysel z pohľadu verejného záujmu, existujú dva hlavné argumenty za utajovanie. Po prvé, zverejňovanie zvyšuje stigmu obete. Keď akademici skúmali s odstupom rokov názory 18 žien, ktorých mená boli v lokálnom americkom denníku Winston-Salem Journal zverejnené po ich znásilnení, väčšina hovorila o zhoršení ich situácie a pocitov, dokonca aj k sebaobviňovaniu.
Druhý argument vychádza z praxe, kde väčšina znásilnení nebýva polícii ohlasovaná, keďže už samotné vyšetrovanie či súd často vedú k zvyšovaniu traumy. Zverejňovanie identity postihnutých žien v médiách môže viesť k ešte menšej ochote násilie nahlásiť. Spomínaný prieskum žien s už odhalenou identitou tiež naznačil, že keby niektoré z nich vedeli o medializácii, zrejme by nič nenahlasovali. Potvrdzujú to aj iné, väčšie prieskumy. Hlavným protiargumentom zatajovania býva možnosť zneužitia – nahlásenia fiktívneho znásilnenia. Ale ak je pravda, že problémom je skôr nenahlasovanie ako falošné oznámenia, nevidím to ako silnú nevýhodu.
Šéf spravodajstva Markízy Lukáš Diko mi napísal: „TV Markíza dbá na ochranu obete akéhokoľvek trestného činu. Aj v komárňanskom prípade sme plánovali anonymizovať obeť (vyrastrovať jej tvár). Veľmi nás mrzí, že kvôli technickej chybe sa bohužiaľ dostala do systému neanonymizovaná reportáž.“
Reportáž už bola vymazaná z archívu včerajších správ, zmizol aj článok z tvnoviny.sk. Videofotka z Markízy ale aj tak už medzitým putuje po internete ďalej.
Kongres a jazykový zákon: „Spornú novelu zákona o štátnom jazyku už kritizoval aj americký Kongres,“ napísal včera denník SME. Akoby Kongres schválil nejaké stanovisko - pritom podľa článku SME jazykový zákon kritizoval len jeden, hoci dôležitý, senátor.
Televízna prázdnota: Častým problémom televíznych reportáží býva priveľa vaty. Hoci majú v priemere necelé dve minúty na prezentovanie tých najpodstatnejších informácií, aj tak ich niekedy míňajú na nekonkrétne, nič nehovoriace slová. Tu je príklad výpovedí hlavných aktérov v príspevku o rómskom probléme v TA3 od Tomáša Grečka:
...Dušan Čaplovič si napriek tomu myslí, že v boji proti diskriminácii a extrémizmu bol úspešný.
Dušan ČAPLOVIČ, podpredseda vlády SR pre vedomostnú spoločnosť, európske záležitosti, ľudské práva a menšiny
--------------------
Viete, moje tvrdé nekompromisné stanoviská v tejto oblasti zlyhali.
Tomáš GREČKO, redaktor
--------------------
Kým vicepremiér presviedčal ľudí o vlastných úspechoch, mimovládne organizácie tvrdia, že v úrade totálne pohorel.
aktivista
--------------------
Tie výsledky nie sú také, aké by mali byť. Zároveň už to nie je ani na reparát.
Dušan ČAPLOVIČ, podpredseda vlády SR pre vedomostnú spoločnosť, európske záležitosti, ľudské práva a menšiny
--------------------
Očakával by som od mimovládnych organizácií, ktoré tak vehementne kritizujú, aby chodili častejšie do týchto rómskych osád.
No paráda. Nič konkrétne ste sa či už od aktivistov alebo Čaploviča nedozvedeli, akurát že jeden je spokojný a druhí nie, čo si diváci mohli domyslieť aj bez reportáže. Ale čo konkrétne Čaplovič urobil, na základe akého kritéria hovorí o úspechoch? A podobne, čo konkrétne zistili mimovládky, aké dáta či argumenty majú? Namiesto podstaty novinár divákom len kradne čas.
Na konci Grečko povedal:
Najväčším problémom je ale podľa odborníkov nárast predsudkov a rasizmu v spoločnosti. Napríklad len protirómsku skupinu na internetovej sieti Facebook podporilo až 70 tisíc ľudí. O riešení problémov Rómov hovoria politici ako o behu na dlhé trate. Faktom však je, že za 17 rokov Slovenskej samostatnosti sa takmer nepohli z miesta. A podľa hodnotenie Amnesty International sa v posledných rokov situácia dokonca zhoršuje.
Tu aj nejaký fakt je, akurát je slabý. Facebook predsa trendy neukáže, keďže je to nový fenomén. Na základe čoho hovorí Amnesty o zhoršení? Snáď existujú aj nejaké čísla o tom náraste predsudkov a rasizmu, nie? Prečo ich novinár neponúkne namiesto - o trende nič nehovoriacom - Facebooku? Niečo by možno povedal vývoj počtu trestných činov v tejto oblasti, niečo prieskumy verejnej mienky. Napr. nedávny prieskum ukazuje na pokles nevraživosti voči Rómom či Židom za posledných 18 rokov, podobne ako ten minuloročný. V úvode tohto roka zas vyšiel prieskum, ktorí hovorí o miernom náraste netolerancie za ostatné dva roky. Zjavne sú tam aj metodologické problémy, lebo na veľmi podobné otázky dostali rôzne prieskumy veľmi rôzne odpovede. Ale to ukazujem len ako príklad, že keď sa chce, tak dáta a argumenty sa nájdu za pár minút, aby sa vôbec dalo o niečom konkrétnom aj diskutovať.
