Keď sa v roku 2008 prijímal nový tlačový zákon, popri dominantnej kritike práva na odpoveď našli niektorí novinári či syndikát novinárov (SSN) aj pár pozitív. Jedným z nich bol paragraf tri, hovoriaci o právach na informácie od verejných orgánov:
Orgány verejnej moci, nimi zriadené rozpočtové organizácie a príspevkové organizácie a právnické osoby zriadené zákonom sú povinné na základe rovnosti poskytovať vydavateľovi periodickej tlače a tlačovej agentúre informácie o svojej činnosti na pravdivé, včasné a všestranné informovanie verejnosti.
Obdobná formulácia už aj predtým platila pre podávanie informácií elektronickým médiám. Keď v následných mesiacoch dochádzalo k rôznym obštrukciám zo strany štátu, novinári i SSN často citovali práve toto ustanovenie. Napríklad keď hovorca prezidenta Trubač zo zlovôle nepustil redaktorku TV Joj na oficiálnu akciu prezidenta, alebo keď minulý rok predseda vlády či úrad vlády odmietali odpovedať trom hlavným serióznym denníkom mesiace na akékoľvek otázky. Zástupca šéfredaktora SME Lukáš Fila vtedy napísal:
Tlačový zákon hovorí, že orgány verejnej moci sú povinné poskytovať informácie o svojej činnosti na základe rovnosti. Keď teda premiér odmieta odpovedať na otázky novinárov z médií, ktoré sa mu nepáčia, je to nielen neslušné, ale aj protiprávne. Predseda vlády nie je športovec, celebrita, alebo opozičný poslanec, ktorý si môže vyberať, s kým sa bude baviť.
...Premiér zavádzal, keď vysvetľoval účel tlačového zákona, klamal, že ho nebude využívať a navyše ho sám aj porušuje.
Keďže včasné a otvorené informovanie médií a teda verejnosti je pre krajine prospešné, a zákony sa majú dodržiavať, obrátili sme sa s kolegom Ivanom Mjartanom v Transparency na prokuratúru o posúdenie konania premiéra. Prokuratúra má totiž v náplni práce dozorovať zákonnosť v krajine.
Akú sme dostali odpoveď? Že máme smolu. Podľa Ivana Minára z Generálnej prokuratúry im posudzovanie konania premiéra zo zákona neprináleží, keďže premiér nie je „orgánom verejnej správy“ a poskytovanie informácií vládou o tom, čo robí „nie je rozhodovaním v oblasti verejnej správy.“
Mimochodom, kým tlačový zákon obsahuje prísne sankcie pre vydavateľov za neuverejňovanie opráv či odpovedí, za ignorovanie práva verejnosti na informácie štátnym orgánom nič nehrozí. Určite je lepšie v zákone nemať nič ako sa tváriť, že tam niečo pre verejnosť je, ale aj tak je to v praxi nepoužiteľné.
Expert-politológ watch: V polovici januára sa Vladimír Jancura porozprával s politológom Rastislavom Tóthom o možných úsporách v štátnej správe v článku „Ministerstvo by nemalo mať viac ako 50 zamestnancov.“ Zaujala ma pasáž súvisiaca s titulkom:
* Prečo chuť znižovať štátny aparát prichádza zakaždým s voľbami a po nich sa stráca?
Súvisí to s naším pomerným systémom. Každá z koaličných strán chce mať svojich ľudí v ministerských kreslách a vo vládnych funkciách. Zmenu môže priniesť len zásadná transformácia systému verejnej správy, na akú sa svojho času podujali na Novom Zélande. Prijali tam zákon, podľa ktorého ministerstvo nemôže mať viacej zamestnancov ako 50.
* U nás majú niektoré ministerstvá po niekoľko stovák zamestnancov.
Pritom Slovensko má približne rovnaký počet obyvateľov ako Nový Zéland.
Napísal som novozélandskej vláde, ako to tam je a či to funguje. Mark Holman, vysoký predstaviteľ State Services Commission, ktorá má na starosť kvalitu štátnej správy (obdoba nášho bývalého Úradu pre štátnu službu) mi odpovedal, že o žiadnej takej regulácii nevie, či už v minulosti alebo teraz.
Pre čísla o počtoch zamestnancov na ministerstvách ma odkázal na ich oficiálnu správu k júnu 2009. Z nej vyplýva, že väčšina tamojších ministerstiev (department alebo ministry) má stovky zamestnancov. Dvoma ministerstvami do 50 ľudí bola ženská agenda (Ministry of Women's Affairs) a záležitosti tichomorských ostrovov (Ministry of Pacific Island Affairs)– s 30, resp. 41 zamestnancami.
Myšlienka dňa: Martin Hric z Pravdy komentuje záchrankový tender:
Nevidím katastrofu v tom, že z 220 punktov 91 si "zmonopolizovali" štátne sanitky. Tie totiž zisky nebudú prelievať mimo zdravotníctva. Presne to nám prekážalo na súkromných poisťovniach.
Áno, asi rovnako tie štátne nebudú ako sa nikdy u nás netunelovali štátne SPP, elektrárne, televízia či štátne nemocnice.
Televízie ľúbia Orange: Takto dnes píšu o včerajšej veľkej poruche vo funkčnosti mobilného operátora s takmer tromi miliónmi zákazníkov dnešné noviny:
Pravda – Slovensko zažilo najväčší výpadok mobilov v histórii (okrem článku hlavné foto na prvej strane)
SME – Telefóny Orangeu zmĺkli (článok z prvej strany)
HN – Orange dočasne ohluchol, mobily komplikovali život (článok z prvej strany)
Plus 1 deň - Nedovolali ste sa
Nový Čas - Mobilný operátor Orange včera skolaboval!
Správy od rána ponúkali aj na svojich weboch. Aký to rozdiel v porovnaní s televíziami, upozornil ma čitateľ. Markíza, TA3 a Joj sa vo svojich hlavných správach ani len slovkom tomu výpadku a jeho dosahu na bežných ľudí a firmy nevenoval.
(Oprava - pôvodne som napísal, že sa televízie Orangeu nevenovali vôbec. Ale napr. TA3 sa podľa čitateľov problému venovala, ale ignorovala ho vo svojich hlavných správach, podobne Markíza. Vo svojom celodennom archíve nemá TA3 k téme žiadnu TV reportáž. Sorry za nepresnosť).
Iný dôvod takéhoto rozdielu ako rola veľkého inzerenta mi nenapadá. Áno, Orange je najväčším zadávateľom reklamy na Slovensku, a drvivá väčšina jeho rozpočtu ide na televíznu reklamu. Okrem toho Orange je príkladom firmy, ktorá už v minulosti neváhala použiť páku inzercie na novinárov po nelichotivom článku. Najmenej od Orange z televízií závisí STV, keďže zhruba ¾ rozpočtu sú kryté koncesionárskymi poplatkami. A práve STV sa ako jediná televízia výpadku siete operátora v správach venovala – štyrmi vetami.
