SPW: S lekármi štrajkovalo aj spravodajstvo SME

Štrajk bol pre médiá vďačnou udalosťou, pretože svojou zriedkavosťou a priamym dopadom na veľkú skupinu ľudí k nim priťahoval pozornosť. S úlohou informovať svojich čitateľov si ale noviny žiadnu veľkú prácu nedali. Namiesto podstaty veci ich skôr zaujímali témy, z ktorých trčal konflikt a ohurovací potenciál. A čo je horšie, štrajk používali aj ako súčasť svojej koncepcie populistického a prvoplánového spochybňovania všetkého, pod čím je podpísaná vláda.

Samozrejme, neplatí to až tak úplne všeobecne. Pozornejšie som sledoval štrajkové spravodajstvo od 4. apríla, kedy sa o ňom rozhodlo, do 7. mája, v Pravde, SME a Hospodárskych novinách . Zaujímalo ma ako sa noviny sústredili na podstatu sporu, aké informácie zdôrazňovali, ako proporčne citovali pro- i protištrajkové názory a akú hodnotu dokázali pridať k vyjadreniam účastníkov sporu.

Absencia Vysvetlenie podstaty veci chýbalo vo všetkých troch novinách. Ani jedny nespravili analýzu reformy zdravotníctva, ktorá by sa nemusela hanbiť za označenie analýza, hoci sa skoro zhodne k reforme postavili ako k nepodarku. Podobne odignorovaná zostala aj opodstatnenosť a realizovateľnosť požiadaviek štrajkujúcich. Ak sa vôbec zaoberali otázkou platov, tak iba tým najjednoduchším spôsobom – spísaním názorov alebo hrubými číslami štatistického úradu v ktorých sú obsiahnuté platy sociálnych pracovníkov. Ako sú na tom zdravotníci naozaj, sa čitatelia ani po štrajku, ktorý bol v prvom rade o platoch, nedozvedeli viac.

Noviny o štrajku

Pravda
Pravda nabehla na tému štrajku bez očividného zaujatia, aj keď nepochybovala o tom, že lekári majú dôvod štrajkovať. Bez vysvetlenia napísali (Martin Krno) o reforme, že “nevyšla”. Čitatelia hádam ocenili, že sa im noviny snažili hneď od začiatku relatívne prehľadne vysvetľovať čo je a čo nie je odkladná lekárska starostlivosť, kde im hrozí riziko neošetrenia a ako sa mu môžu vyhnúť. Ako prvé sa venovali téme zdravotných odvodov štátu za jeho zamestnancov a ako jediné sa pokúsili o analýzu reformy zdravotníctva, hoci až v čase, keď téma štrajku doznievala a spôsobom, ktorý zďaleka nebol analýzou, ale skôr výpočtom názorov na niektoré prvky reformy. V otázke platov Pravda zlyhala, keď ju spracovala vyššie opísaným spôsobom: na jednej strane tvrdenie vlády, že majú v priemere 30 tisíc, na druhej strane lekárov, že je to pod priemernou mzdou a k tomu názor ekonóma (blízkeho SMERu) Petra Staněka, že “ Je to absolútna dehonestácia povolania lekárov a sestier, také nízke platy za prácu, ktorú vykonávajú”. Ocenil som, že Pravda pripomenula, že sa nepotvrdili hrozby šéfa ružinovskej nemocnice Potičného, podľa ktorých by štrajkujúci lekári mali mať zakázané pracovať. Podobne ako ďalšie noviny Pravda tvrdila, že väčšina ľudí lekárov podporuje, hoci žiadny podobný prieskum verejnej mienky som nezaregistroval.

SME
Najsvetlejšou štrajkovou témou v novinách bol celkom obohacujúci pohľad na dvoch hlavných aktérov štrajku: šéfa ružinovskej nemocnice Valeriána Potičného a odborára Mariána Kollára. Spojenie Kollára s bývalým šéfom skrachovanej poisťovne Perspektíva čosi napovie, rovnako aj hacienda Potičného rodičov. Ocenil som aj komentár Ivana Štulajtera, ktorý nasledoval po tom, čo sa kandidát Slobodného fóra stal advokátom štrajkujúcich, v ktorom sa veľmi trefne spomínal politický rozmer štrajku.
Viac dobrého sa o prístupe SME k štrajku napísať nedá. Noviny neodolali lákaniu byť na strane väčšiny, za ktorú zjavne považovali lekárov, resp. všeobecnejšie ľudí s protizajacovskými názormi. Podstatne viac priestoru dávali štrajkujúcim, než ich oponentom. Názory či tvrdenia štrajkujúcich si nekriticky osvojovali, občas aj do titulkov. Pri citovaní názorov štrajkujúcich a zástancov štrajku používali priamu reč, ale ak dávali reakciu Potičného alebo ďalších odporcov štrajku, uprednostnili parafrázu.
Svoj postoj dávalo SME najavo titulkami. Tie sa mi zdali ako prílíš proštrajkové, asi vinou toho, že preberali tvrdenia štrajkujúcich, prípadne zdôrazňovali len jeden moment, ktorý sa hodil do “koncepcie” novín:
Lekárom v štrajku zakázali ošetrovať (6. 4.)
(na rozdiel od Pravdy SME neskôr explicitne nedodalo, že štrajkujúci napokon pracovať mohli)
Štrajkujúci primári prišli o svoje funkcie (7.4.)
(čo nebola pravda, pretože funkcie mali dočasne pozastavené)
Riaditelia nemocníc lekárov zastrašujú (8.4.)
(išlo o tvrdenie proti tvrdeniu, tak SME si vybralo jedno z nich. Rovnako to spravili aj HN , ale nie v titulku)
Lekári štrajkujú tak, že dodržia zákonník práce (26.4.)
(to je zase príklad ako zdôraznením istého momentu zafarbiť celú udalosť. Iné noviny uprednostňovali titulky o tom, že lekári nenastúpia na pohotovosť)
Sestrička z Kramárov: Všetkých nás vyhodiť nemôžu (7.4)
(kurzíva s revolučným nádychom o jednotne lekárov a sestier proti Potičnému)
SME takisto nedokázalo zhodnotiť tvrdenia o platoch zdravotníkov. Zlyhalo aj pri pokuse vyčíslovať toky peňazí: “ zatiaľ čo v iných krajinách výdavky na zdravotníctvo mierne vzrastajú, na Slovensku je to už tri roky opačne ” (5.4.) Odvolalo sa síce na dáta OECD, ale bez uvedenia metodiky, ktorá je v tomto prípade kľúčová. A to, že rozdiely medzi Slovenskom a inými krajinami vo výdavkoch na zdravie súvisia napríklad s vekovou štruktúrou obyvateľstva, výškou platov a počtom účastníkov zdravotného poistenia, sa nespomínalo vôbec. Rovnako ani to, že veľkú časť rozdielov netvoria verejné výdavky ale spoluúčasť pacienta.
SME sa najpomalšie spomedzi trojice novín dostalo k riešeniu praktických otázok štrajku, ako bolo vysvetľovanie odkladnej starostlivosti či rady pacientom.
Takisto ako konkurencia, ani SME sa nenamáhalo podporiť svoje tvrdenie, že väčšina ľudí lekárov podporuje. Ešte horšie bolo, že vsugerovávalo pacientom, že štrajk nijako nepociťujú.
Spravodajské zlyhanie bolo zjavné aj v prípade demonštrácie lekárov v Bratislave 12. apríla. Keď Pravda deň po zhromaždení napísala, že v Bratislave protestovalo tisíc ľudí, SME informáciu o počte ľudí nepovažovalo za dôležitú. Namiesto toho prinieslo emócií-plný článok “ Lekári ministrovi Zajacovi: Odstúp ”.

Hospodárske noviny
Tému poňali najmenej emocionálne a z hľadiska bohatosti informácií zhruba rovnako ako Pravda a SME . S ohľadom na deklarovaný ekonomický charakter denníka toho ekonomického bolo veľmi málo.
HN sa dobre chytili na začiatku, keď presne vymenovali požiadavky lekárov. Dosť pozornosti venovali aj vývoju (nie výške) platov, takže čitateľ si mohol aspoň dať do časových súvislostí žiadosť lekárov o 25-percentný rast platov. Ako prví písali aj o štrajkových hnutiach v susedných štátoch aj s pokusom vyobraziť tamojšiu situáciu v zdravotníctve.
Ako štrajk pokračoval, ani HN sa nevyhli nekritickému preberaniu tvrdenia lekárov. Podobne ako SME písali o prepustených primároch (ktorí sú na svojich miestach dodnes). Asi najkomplexnejšie rozobrali tému transformácie zdravotníckych zariadení a ako prví mali informáciu o Potičného predchádzajúcich snahách o zosúkromnenie ambulancie.


Ak by aspoň desatinu z priestoru venovaného štrajku investovali noviny do vysvetľovania reformy zdravotníctva, možno by dnes nevyzerala v prieskumoch ako najhoršie vnímaná reforma. Nechcem tým spochybňovať komunikačnú neschopnosť ministra Zajaca, ale poukázať na to, že médiá v ťažkých témach veľmi často zostanú na povrchu. V prípade zdravotníctva sa podľa novín zdá, že celá reforma bola o dvadsaťkorunáčkach a expanzii finančných skupín. V témach o zdravotníctve chýba ekonomický rozmer, čo asi súvisí s tým, že ich väčšinou nepokrývajú ekonomické redakcie.