Ešte aj na vysokej škole som touto mojou tatranskou monkovou úchylkou trápila spolubývajúce na internáte. Ćaute Niki, Marci, Julie. Všetky obaly z dostupnej švajčiarskej čokolády z Tuzexu, na ktorých bol vyobrazený zasnežený Matterhorn, som mala starostlivo uložené v sejfe.
Celé toto obdobie ma sprevádzala hudba Jean-Michel Jarra. Pamätám si, ako sme si so spolužiakmi požičiavali magnetofónové pásky. Fičali sme sme na Oxygene, Equinoxe, Champs magnetiques aj Souvenir de Chine. Tá inštrumentálna hudba mala v sebe neskutočnú energiu a nechávala voľnú uzdu fantázii. Častokrát som ju počúvala cez sluchátka, keď som šlapala na pásoch na Solisko, alebo lyžovala čerstvo nasneženým prašanom dole. Vtedy tie wlakmany boli dosť objemné aparáty, ktoré sa ledva vmestili do vrecka bundy. Samota, sneh, hory a Jean-Michel Jarre. Obloha bola limit. Sloboda. Limit v tom momente neexistoval.
On o mne ani len netušil, že na pidi Slovensku žije nejaká malá Mimi, ktorá jeho hudbu zbožňuje.
A teraz tu stojím na pódiu, počas skúšky jeho koncertu v Bratislave a čakám na rozhovor s ním.
V hlave mi víria otázky, ktoré by som sa ho mala spýtať a miešajú sa s osobnými pocitmi a tým, čo by som sa ho rada spýtala súkromne, ako kámoška. Už len ten pocit, že sa ho vôbec budem môcť po 30 rokoch niečo spýtať, je mimoriadne opojný.
Odzbrojil ma tým, ako vysvetľoval že vnímal nás, svojich fanúšikov vo východnom bloku počas totalitného režimu. Vedel, že jeho hudba a zahraničná hudba vôbec bola pre nás ťažko dostupná. Rozprával mi o tom, ako bol na blackliste v Moskve, ako ho tam zakázali hrať. Lebo bol symbolom slobody a totalitného režimu. Tých 3,5 milióna fanúšikov na moskovskom námestí, ktorí si prišli vypočuť jeho koncert v roku 1997, asi vedeli prečo tam prišli vytvoriť svetový rekord v návštevnosti koncertu.
Povedal, že cítil ako bol spojený s fanúšikmi v tom období. Svojou hudbou nám dával nádej. A že keď zložil Oxygene, prvé reakcie mu prichádzali práve z tohto kúta sveta.
Bezlimitná teória Jean-Michel Jarra. Tak vysvetľoval, že sa cíti pri tvorení hudby a ako ho fascinuje bezlimitná atmosféra. "Ako keď dáte maliarovi štyri rôzne tuby a má tvoriť. A potom má v počítači dva milióny rôznych farieb a pri poslednej si už nepamätá ako vyzerala tá prvá."
A tak som tam stála a počúvala čo mi hovorí, jeho slová ma obkresľovali ako plazma. Pozerala som na neho ako na zjavenie. Ešteže sme natáčali na kameru, ťažko by som sa rozpomínala nato, čo vravel. Vnímala som jeho hlas, nie ucelenú myšlienku.
A potom, vo svojich 68-ich rokoch odskákal na pódiu jeden a pol hodinový koncert za klávesami, harfou a akustickou gitarou.
A stokrát ďakoval publiku na všetky strany. Netušila som, že je taký srdečný. Jeho vďačnosť ma veľmi prekvapila.
Ešte o druhej v noci som bolá plná emócií a bez spánku.
