Predsa len je rozdiel trénovať v smogom zahalenej Bratislave, na kvalitnom betóne, aj keď sobotný vietor počas Run & Fun behu na nábreží bol určite severný a krutý.
Tak ako sa nám niekedy zakrúti hlava z cien, tak sa mi to zopárkrát stalo keď som sa vyviezla lanovkou do výšky nad 2000 m.n.m a kyslíkový šok v symbióze so svojim hypoglykemickým bratom mi dali zabrať.
No a potom trasa nočného behu...Keď som uvidela plánik, 2 okruhy kolo veľkého plesa, jeden kolo malého, spomenula som si ako sme ako správni popradčania chodili každú sobotu a nedeľu "hore" a po ceste míňali vrcholových športovcov, ktorí chodili pravidelne na športové sústredenia do Hotela Fis a upachtení bežali popri ceste dvakrát denne. Vždy som ich za tento ich údel nesmierne ľutovala a mali nôj obdiv. V živote ma nenapadlo že aj ja tadiaľ raz pobežím.
Našťastie žiaden z týchto predsudkov sa nepotvrdil.
Na čerstvom vyduchu sa bežalo úžasne, trasa bola super vyvážená a nevadili mi ani kopce (tréning kolo Bratislavského hradu robí svoje) a musím povedať že mäkký zemitý terén kolo plies mi vyhovoval viac ako betón.
Atmoška bola super, organizácia tiež, dúfam že tanapáci moc nenadávali. V bežiacom dave som postretala kopec známych, tu mi Lacko klope na plece: "Ahoj Mimi, sto rokov som ťa nevidel...", nato mi predbiehajúci Igorko kričí: "Mimi nefoť, ale bež...." Nuž fotiť som musela, lebo sa mi naskytali také krásne pohľady, ako na priloženej fotke, ktoré kebyže nefotím, tak ani nezaspím. Okolitým bežcom som mohla pripadať ako doktor Hrušinský z Vesničko má středisková, ale mne to nijak neprekážalo. Pišta bežal ako antilopa pred jaguárom, s ním som nestihla prehodiť zopár slov počas behu, až na afterparty. Predsa len, je to triatlonista..
Čo sa taktiky behu týka, základ je poriadne si rozložiť si správne sily. Vždy ma pobaví dav, ktorý vyštartuje šprintom a predbieha ma ostošesť, na 4.kilometri hore kopcom zase predbieham ja. To je samozrejme ten lepší prípad. Keď predbiehajú mňa, vždy rozmýšľam čo robím zle.
Na základe mojich empirických pozorovaní z hromadných behov, rozlišujem tri typy bežcov:
Prvá kategória sú bežci tzv systém brzda-plyn. Tí si bežia svojim komódnym tempom, ale keď zistia že ich idete predbehnúť, zapnú motory zo všetkých síl a nie a nie vás nechať predbehnúť ich. To sú také tie neviditeľné "mikro súboje" v rámci každého behu.
Potom sú to bežci-kotvičky, náhodní bežci ktorých sa chytíte a držíte ako kliešť až do cieľa. Vyhovuje vám ich tempo, vôňa aj farba outfitu. Pokiaľ to nie outfit ktorí nohsia na hokejové tréningy. To musíte okamžite zaradiť šestku a zo všetých síl ich predbehnúť.
Samozrejme, aj vy sa môžete stať takouto kotvičkou pre bežcov za vami a ani o tom nemusíte vedieť. To sme už ale v poslednej, tretej kategórii, tzv. fantozziovci. Tí sa na vás nalepia ako Fantozziho kolega dáždnikom pri cyklistických pretekoch, dýchajú vám na krk a musíte byť neustále v strehu, či vás teda idú predbehnúť alebo nie. No proste konštantný stres kedy sa musíte vkuse obzerať že aká je situácia a ako rastie riziko že sa posuniete v hodnotení o jednu priečku nižšie.
A takýmto svojim životom si žije každý beh. Dúfam že som sa touto amatérskou psychoanalýzou bežeckých duší nikoho nedotkla. Veď predsa ide o to , aby sme si zabehali pre zdravie, pre srandu a odbúrali stres, a nie si ho behom vytvárali.
Night Run na Štrbskom Plese bol vydarenou akciou, boli sme super tím a už sa teším na druhý ročník.
Behu zdar! :)
Mimi Šramová
