Ja mám babku, babka Alzheimera

Každý deň nám babka chystá nové prekvapenia. Je ročník 29, viete si predstaviť. Je fajn, mám ju rád. Je s ňou často kopec srandy, aj keď ona si to asi neuvedomuje. A keď už aj má čistú chvíľku, zasmeje sa s nami, no nikdy nám nezabudne povedať, že aj my budeme raz starí. A má sakra pravdu.

Keď som bol malý, trávila pri mne skoro všetok čas. Chodievali sme pásť husi, ešte kým som nechodil do školy. Neskôr som sa vypytoval, aké to bolo, keď bola vojna a tak. Poznáte to, treba sa pýtať, kým ešte existuje niekto, kto si na také veci pamätá.

Teraz je to už horšie. Diagnóza Alzheimer platí pre moju babku asi 7 rokov. Spočiatku chodievala na vyšetrenia, kde sa jej doktori pýtali, aký je dátum, koľko je hodín na tých a tých hodinkách a kto je teraz na Slovensku prezident (to babka vedela vždy). Teraz už ledva chodí na nohách. V dome s ňou musí stále niekto byť, keby sa náhodou vybrala hore alebo dole schodmi. Starému človeku to nevysvetlíte, že nech nebehá. Myslí si, že to zvládne, ibaže nie raz už spadla. Ale povedať si nedá. Tak vždy niekto z nás musí mať uši nastražené, aby ju začul, ako sa šuchce ku schodom. Treba ju pridržiavať, tam i nazad. Najlepšie je, keď si babka zmyslí, že ide na prízemie, ja ju tam odprevadím, ona sa obzrie a povie, že ide naspäť. Keď to spraví raz, dvakrát, v poriadku. Ale keď to urobí päť krát za deň, človeka ide namieste vystrieť.

Naučil som sa starému človeku vymieňať plienky. Človeku to dá veľa - hlavne sa odnaučí byť fajnovka. Niekto to predsa urobiť musí a čo narobíte, keď ste práve doma len vy. Necháte ju v tom sedieť? Oproti tomuto je chodenie hore dole schodmi lahôdka. Ale keď ju musíte prezliekať štyrikrát denne... Nesmierne obdivujem maminu, ktorá to zvláda bez reptania.

Treba mať veľa trpezlivosti. A ešte zmysel pre humor. Pred dvoma rokmi som babke prestal vysvetlovať, že sa nevolám Pištike. Najskôr sa mi to zdalo zábavné, že ma tak volá (jej nebohý brat mal toto meno). Neskôr mi to začalo liezť na nervy a zakaždým som do babky húkal, že nie som žiadny Pištike. Teraz... teraz na to normálne počujem. Čo sa zabijete, keď si nevie spomenúť? Keby na mňa pokrikovala aj Sandokan, bolo by mi to jedno. Signalizuje to totiž jedinú vec: že potrebuje s niečím pomôcť a je jedno, či jej pomôže Juro, Pištike alebo hoci aj Lucifer.

Babka začala mať veľa filozofických otázok. Neviem, čo ju to chytilo v tom období. Najlepšia bola, keď sa môjho ocina spýtala: „Juro, a slon je medveď?“ Dúfam, že aj mne na staré kolená zostane toľký vtip.

Mimo toho, že babka horšie počuje a že jej to už toľko nepáli, niekedy ma vie aj dobre vytočiť. Napríklad, keď je polovica augusta a ona ma pošle o šiestej večer vykopávať zemiaky. Vtedy jej darmo vysvetľujete, že počkáte do soboty a vykopete to traktorčekom, a nie ručne a sám motykou. Sadne si na posteľ a bude plakať, aký ste nevďačný syn a vnuk a že otcovi nepomáhate...

Tento článok nie je výsmechom. Hovorí len to, ako to naozaj je. Že sú to slzy cez smiech, a keby nemáte zmyslel pre humor a veľa trpezlivosti, boli by to len slzy...

Nech už babka bola v živote akákoľvek, nikdy by som ju nenechal v domove alebo nejakom hosteli. Kto z nás by to chcel? Ona totiž vie stále povedať jednu vec, pri ktorej ma vždy zamrazí: „Aj vy raz budete starí...“

Počas písania tohto článku autor vykonal:
1x vyvedenie babky hore schodmi
1x uloženie do postele a zakrytie

Nebojte sa, ani sám neverím, že toto je posledný článok, v ktorom ju spomeniem... :-)